Motor stíchol, dvere auta sa otvárajú. Pristávame v bode nula. Z miesta šoféra stačí jediný krok a ste na Morave. Prísediaci kolega to má rovnako blízko na slovenskú hrudu. Domáci tejto lokalite „nadávajú“ lagúna. Na mape vytvára ostrý, umelo vymodelovaný výbežok. V ňom je slovenská železničná stanica, o pár metrov ďalej česká opustená budova – kedysi vraj hotel. Naše auto medzi nimi. 

Do úst sa tlačia úvodné slová z Rázusovej Matky: stanica pustá, stanica tichá... Ešte k tomu jemný, pichľavý dážď a „duchna“ z hmly, čo dolinu zaľahla od skorého rána. Október v malebnej kopaničiarskej dedine Vrbovce vie byť mrzutý aj farebný.

Na tretej koľaji oddychuje motoráčik. O hodinu odchádza do Velkej nad Veličkou, denne tam ide šesťkrát. Vlak a celú stanicu stráži sprievodkyňa. Perón je prázdny. Zababušená v kabáte sedí na lavičke, v jednej ruke kniha, v druhej cigaretka. Zrejme osvedčený zabíjač času. Najväčší nával vraj býva na ranný spoj, možno tridsať ľudí. Aj opačným smerom v tomto čase – na Myjavu, do Nového Mesta. A potom, keď sa ľudia vracajú z roboty, od lekára, z nákupov, zo školy domov. Inak je tu nuda. Pred rozdelením štátov nebola. Kde sú tie časy... Keby stanicu postavili bližšie k dedine, bolo by tam živšie. Ale to by zasa Vrbovce nemali železničnú lagúnu. Sprievodkyňa si potiahne z ďalšej cigaretky. Debata na prázdnom peróne je pre ňu vzácna vec.

Kopanice po „vrbofčansky“

Z oficialít sa dozvedáme, že kopanice sú rozptýlené osídlenia, ktoré vznikali za účelom rekultivácie a využitia pôdy na poľnohospodárske účely. V niektorých prípadoch sa pôda „prekopávala“ aj tam, kde predtým vyklčovali les. Túto definíciu potvrdzuje aj pohľad na Vrbovce z vtáčej perspektívy. Je až neuveriteľné, že dnes má táto obec až 60 usadlostí – satelitov, samôt, ktoré tvoria dva-tri domy plus hospodárske dvory. V polovici 19. storočia ich bolo dokonca sto a v tom čase žilo vo Vrbovciach 5996 obyvateľov! Dnes ich je štvrtina. Vrbovce sú teda elegantným príkladom kopaníc, ale kam ich zaradiť? K myjavským, keďže administratívne patria do myjavského okresu? Alebo k záhoráckym, pretože aj do Senice je to na skok? A či ostatnú samostatnou kopaničiarskou jednotkou, ktorá lícuje hranice s Moravou a má k nej emočne blízko?

„My nechceme rozdeľovať, ale spájať, preto máme blízko k všetkým naokolo. Aj k Myjave, hoci je za kopcom a my sa teritoriálne už neradíme medzi tradičné myjavské kopanice. Záhorie je zasa za horami, no ani to nám nevadí, aj s nimi sa máme radi. A prepojenie s moravským pohraničím? Možno z pohľadu reliéfu krajiny až tak nie, ale nárečie, ľudové tradície, folklór – toto nás veľmi spája, zbližuje. Zaujímavé, že o rozdieloch v takomto malom regióne vypovedá aj reč. Keď sa stretnú Záhorák, Myjavčan a Vrbovčan, každý si hovorí po svojom, ako mu huba narástla, rozumejú si, no veru nie je to také isté,“ zapája sa do debaty starosta Vrboviec Samuel Redecha – ako inak po „vrbofčansky“.

Kochá sa ako legendárny Hrušínský 

Obci velí štvrté volebné obdobie a podľa jeho slov posledné. „Je čas odovzdať štafetu, hoci starostovanie je krásne poslanie. Vo Vrbovciach som doma, mladý som odtiaľto odišiel za školou a po štyridsiatke som sa vrátil späť. Neľutujem ani sekundu. Neraz sadnem do auta a túlam sa po tomto krásnom kopaničiarskom kraji. Zastavím na kopci ako vo filme Vesničko má středisková Rudolf Hrušínský, roztiahnem ruky doširoka, nadýchnem sa a kochám sa. Neviem sa nabažiť. Je to úžasný pohľad, čo nám príroda i história nadelila,“ nechá sa počuť Redecha.

Zo srdca dediny, ktorú miestni z kopaníc nazývali „mjesto, mjestečko“(hoci štatút mesta nedostalo), mierime k satelitom. Ktorý z tých šesťdesiatich si vybrať? Najskôr kontrolná otázka pre starostu – pozná všetky? „Samozrejme, ale všetky vymenovať by bol problém. Niektoré domy sú už opustené, demografia nepustí. Starší ľudia, čo sa na samote nevedia o seba postarať, prichádzajú do dediny, k rodinám. Ale sú aj roduverní, tvrdé korene, čo tu napriek chorobám ostávajú, dožívajú. Postupne ich striedajú chalupári, máme ich v obci okolo stopäťdesiat rodín.“

Asfaltka sa kľukatí nahor. Je v dobrom stave, hoci trochu úzka. Na zimu a snehovú frézu pri dvoch metroch snehu akurát. Prechádzame osadou Chodúri, míňame budovu niekdajšej málotriedky. Kedysi ich bolo päť roztrúsených po celých vrbovských kopaniciach, v 1953 postavili v centre Vrboviec deväťtriednu ZŠ. Dostávame sa na horizont, pred nami siahodlhé vlnité chotáre, nádherný výhľad. V diaľke kde-tu domček obalený stromoradím v jesennej spleti farieb. Toto sa nedá vymyslieť, to treba vidieť. Naľavo osada U Marečkú, odbočka na kamennú cestu, neskôr poľnú. Priezvisko Mareček, Marečková je jedno z najfrekventovanejších vo Vrbovciach. Starosta ich má v mobile asi tridsať a pri každom aj prezývku. Aby ich vraj vedel rozpoznať.

Na samote u tety Zuzky

„Ná co ste došli starú babu fotit, já sa veru nedám,“ víta nás vo svojom kráľovstve pani Zuzana Marečková – „Humenčárka“. V apríli bude mať osemdesiat a tak ako väčšina dievčat, aj ona sa do domu v osade U Blažkú vydala. Pred päťdesiatimi piatimi rokmi. Dnes tu ostala sama, všetkých prežila. S čepcom na hlave, so spojenými dlaňami a smútkom na duši sedí na šamlíku pri piecke a vykladá tŕnistú, boľavú cestu života. Nevie, či práve tu prečká najbližšiu zimu, ale vie, že tu je doma. A má dobrých ľudí okolo seba. „Co já už. Sedím, puačem a čekám. A že sem tu tak douho? Asi sa vím dobre modlit,“ dodala naša hostiteľka a prstami sa prehrabáva v  úrode vlašských orechov.

Keď sme si starostu doberali, že s frekvenciou priezviska Mareček to asi nafúkol, vzal do rúk mobil, nasledoval rýchly telefonát a jeho dôvetok: „Tak sa poďme presvedčiť!“ Vraciame sa do „mjesta“, k menšej bytovke. Vo dverách nám ruku podáva milá, usmiata a prívetivá staršia pani, samozrejme v kroji: „Dobrý deň, já sem Zuzka Marečková z Kolibísk.“ Odvtedy sme do starostu s priezviskom Marečkovci už radšej nerýpali.

Američania a 50 dolárov

Životný príbeh v poradí druhej Zuzky Marečkovej bol ako cez kopirák tej prvej. Prísna rodičovská ruka, kilometre peši do školy, v snehu, za tmy, pomedzi to robota na poli, pasenie dobytka, husí, mladá nevesta, bolestivá smrť jediného syna, neskôr i muža. Samota na samote na Kolibiskách, smútok v srdci... Napriek tomu všetkému bol veľký zážitok stretnúť túto ženu. Minimálne by si mala otvoriť živnosť na životný optimizmus. „Mala som štyri roky, bolo leto 1944, končila žatva a my sme so sestrami pásli husi. Zrazu vidím, ako ponad horu vzlietlo lietadlo a začalo padať. Mierilo akoby k nám. Boli to americkí vojaci. Tí, čo stihli, povyskakovali s padákmi, jednému sa neotvoril. Lietadlo sa rozlámalo a on neprežil. Ležal nehybne na tom poli a čochvíľa sa pri ňom zbehla celá dedina. Otec vzal telo na konský voz, odviezol ho do hasičárne a pochoval na vrbovskom cintoríne. Po vojne na miesto nešťastia prišli páni na takom luxusnom aute, Američania. Moja mama sa narodila v New Yorku a do jedenástich rokov tam žila. Vedela veľmi dobre po anglicky, asi ako jediná, čo videla tú tragédiu. Tí páni sa s ňou dali do reči, pýtali sa, čo sa stalo. Keď sa s ňou lúčili, strkali jej do ruky 50 dolárov – za pomoc, že sa o pohreb ich vojaka postarali. Mama si tie peniaze nevzala. Povedala im, že pomáhať si máme aj bez peňazí. Toto som si na nej vážila. Bola prísna a veľa ma naučila.“

Utečenci

Pani Zuzana sa napokon rozhodla opustiť dom na samote, mimochodom jediný v osade  Kolibiská, a vrátiť sa do dediny. Rok po smrti manžela tam zažila hororovú scénku. „Bývala som tam úplne sama. Ja, dom, stodola, hospodársky dvor, psy, nič viac. Poznala som každý kút, započula každé šuchnutie, spozorovala každú zmenu. Jedno ráno psy divoko brechali, akoby ma ťahali do stodoly. Vojdem tam a čo vidím: ohorky od cigariet, papieriky z napolitánok, vystlaná slama, zvyšky z potravín... Utečenci to boli – to boli tie divoké časy deväťdesiatych rokov, v stodole sa skrývali. Nevidela som ich, ale bála som sa. Zamkla som sa v dome a zízala spoza okna. Ja som sa nebála o seba, ale že tú stodolu zapália! Veď tam bolo všetko bohatstvo...“ V roku 1998 sa definitívne rozhodla. Dnes by bývanie v bytovke nemenila, hoci srdcom je aj na Kolibiskách.

Vo Vrbovciach sme mali šťastie na ľudí a hrdinka zo stodoly oprášila v spomienkach napríklad predsvadobné móresy. Keď sa išla vydávať, mama jej starostlivo chystala veno, aby rodina v hanbe neostala. „Správna nevesta musela mať na svadbu svoje šaty, nech svokra nehundre, že prišla s holým zadkom. Do výbavy patrili aj periny: na dve postele dve duchny a štyri polštárky. My sme boli štyri dievky a naša manka si na tom veru dala záležať,“ doplnila pani Zuzana, ktorá dlhé roky kŕmila na družstve a potom robila v myjavskej armatúrke. Keď sa večer vrátila domov, sadla si k šijaciemu stroju a šila kroje. Kamarátkam, známym aj cudzím. Bola síce unavená, zrobená, no nevedela povedať nie. „Svokra mi dohovárala – čo si somár?! Čo sa nad tým hrbíš- nestačilo ti v robote? No nestačilo, ja som taká,“ – Zuzka Marečková z Kolibísk.

Dedina, čo šije kroje

Kroje. Tie vrbovské by si zaslúžili osobitnú kapitolu. Sú súčasťou histórie, tvorivosti a identity tejto obce. Ľudia sú k nim citlivejší. A keď sa postupne začali zo spoločenského i všedného života – vďaka modernej dobe – vytrácať, zrodila sa skvelá myšlienka. V rámci cezhraničnej spolupráce vnikol projekt s posolstvom „Ač každý v jiném kroji, přátelství nás spojí“, pod ktorý sa podpísali Vrbovce a moravská obec Vrbice z okresu Břeclav. Z finančných prostriedkov zakúpili šijacie stroje, oslovili odborníkov, dobrou radou i skúsenosťami pomohli mnohí. Výsledok? Dnes sú tri mužské a tri ženské novoušité vrbovské kroje v majetku obce a tá ich požičiava záujemcom. Dopyt po krojoch vzrástol a znova ich vidno pri svadbách, slávnostných príležitostiach, v kostole... 

„Na kopaniciach sa žilo inak. Komplikovanejšie, ťažšie, ale aj radostnejšie. Ako deti sme už síce nemuseli pred odchodom do školy pomáhať s dobytkom, ale chodili sme tam peši, v zime na lyžiach. Cez týždeň sa varilo jednoducho, čo zem dala – zemiaky na sto spôsobov, kapusta a domáci chlieb. Iba v nedeľu bolo mäso a slepačia polievka, hoci vďaka otcovi a jeho remeslu sme biedu netreli,“ spomína si na detstvo a mladosť prežitú na samote U Lulú Anna Horňáková, prednostka obecného úradu vo Vrbovciach.

Samota je more spomienok 

Do mestečka sa prisťahovala ako pätnásťročná, rodičovský dom už vlastnia noví majitelia, no stále ju to ťahá domov. „To sa nedá z pamäti vymazať. Je to more spomienok. Boli sme síce na samote sami, ale ak bolo treba, všetci naokolo prišli pomôcť. Po večeroch sa páralo perie, spievalo, varil sa lekvár, hlavne slivkový. V čase zberu obilia sa varila drobkovica a jednoduchá polievka zo všetkého, čo padlo do hrnca – takzvaná „chachrňa“. Keď náš otec, ktorý pracoval v Ostrave, priniesol v 60-tych rokoch domov televízor, prišlo k nám pol kopaníc. Mal veľké ladiace koliesko, bola to značka Delta a my sme sa išli od radosti zblázniť.“

Podľa slov Anny Horňákovej sa nedá zabrániť prirodzenému vysídľovaniu kopaníc. Starí odchádzajú na večnosť a mladí hľadajú uplatnenie vo väčších mestách, čo je prípad aj jej dvoch synov. Pomocnú ruku však paradoxne podávajú ľudia z miest, chalupári. Tí opustené domy renovujú, skrášľujú, zachovávajú ich pôvodný reliéf, identitu. „Prichádzajú na to, čo my dávno vieme, že kopanice sú dar,“ dodala Anna Horňáková.

Radovan Stoklasa

Martin Pavlík