„Hej dolina, hľa novina, Boh nám poslal svojho Syna, v Betleheme na slame...“ znejú mohutné chlapské hlasy. Počúvame ich aj v Soblahove počas Štefanskej jazdy. Skupina folkloristov „srdciarov“ prenáša vianočnú atmosféru priamo k nám a tóny ich piesní vyvolávajú zimomriavky. A ako prežívajú vianočné dni samotní folkloristi? Na to sme sa opýtali členov skupiny Škrupinka Vladimíra Mišíka a Jozefa Ďuráčiho.

V plnej sezóne sa strieda jedno vystúpenie za druhým. Decembrové víkendy sú v diári plné a o vystúpenia nie je núdza ani počas pracovných dní. Pre verejnosť znamenajú vianočné trhy či vianočné predstavenia začiatok sviatkov. A čo folkloristi? Kedy si doprajú vianočný oddych?

„Na jednej strane je to časovo náročné, najmä ak sa popri účinkovaní v Škrupinke venujem aj detskému súboru Kornička. Na druhej strane je to relax,“ hovorí folklorista Vlado Mišík. Je rád, že divákom odovzdávajú radosť a naštartujú vianočnú atmosféru. Každé vystúpenie si dokážu vychutnať a užiť aj účinkujúci na javisku.

Keď vystupuje, neupratuje

„Problémy všedných dní idú do úzadia, ani doma upratovať toľko nemusím,“ vtipkuje. Tak či onak, predvianočné obdobie je plné mágie. Škrupinka tvorí repertoár z materiálov z vlastného výskumu, prípadne výskumu Jožka Ďuráčiho, ktorý je ich vedúci a choreograf. Študujú spevníky aj kódexy, archaické zápisy piesní. Folklór je doslova veda a prv, než sa pätnásť chlapov postaví pred divákov, musí mať predstavenie hlavu a pätu. „Tým, že danú tému, napríklad Vianoc, takto spracujeme, je predpoklad, že sa zvyky posunú minimálne o jednu generáciu ďalej,“ zamýšľa sa folklorista a verí, že takto pesničky a koledy nezaniknú. „Pritom samotná tradícia sa už zmenila. Kým v minulosti koledníci chodili a spievali od domu k domu, teraz prídu diváci za koledníkmi na spoločné vystúpenie.“

Chlapcov naučili betlehemské koledy a po dedine chodili ako Kubo, bača, Fedor a Stacho od rodiny k rodine. „Keď mali scénku odohrať na javisku, po tomto zážitku to vyzeralo úplne inak. Vedeli si to priestorovo predstaviť a vžiť sa do atmosféry, aká panuje,“ dopĺňa Jožko Ďuráči.

Ako vznikla Škrupinka?

Koledovanie s Korničkou každoročne vyvrcholí predstavením pod názvom Hojné požehnanie vám nesieme. Pre mnohých divákov je to moment, keď sa definitívne začínajú Vianoce a nastáva sviatočná atmosféra. „Pri zostavovaní pásma raz chýbali chlapské hlasy, tak sme sa dali dohromady. Stretlo sa to s milým ohlasom divákov a ešte nás to aj bavilo. Do toho sme pripravili Jasličkovú pobožnosť v Soblahove. Kostol sme naplnili do prasknutia, ujalo sa to a robíme to tak už 14 rokov,“ vysvetľuje náhodný vznik Škrupinky Jožko Ďuráči s tým, že vôbec nejde o náhodu, že sa dali dokopy práve v tejto zostave.

„U Jána Kováča sa celé roky stretávame na orieškoch. Najskôr sme len lúskali orechy do vianočných koláčov. Neskôr sa k nám pridali aj naše ženy a deti. Chceli sme, aby deti videli, že keď sa rodiny stretnú, dokážu spoločne niečo vytvoriť. Ako v minulosti, keď sa ľudia stretávali pri robotách. Popri čistení orechov si spievame. Chlapi orechy rozbijú, ženy dočistia. Deti medzitým vyrábajú kŕmidlá pre sýkorky, varešky, stoličky, sú to také tvorivé dielne. Dokonca sme si kúpili aj mašinku na pečenie oblátok a pečieme vianočné oblátky,“ opisuje predvianočné tradície rodín folkloristov. A práve pri tejto orieškovej tradícii vznikla Škrupinka, ktorej názov je odvodený od škrupinky z orecha.

Vianočné tradície si mnohí folkloristi prenášajú aj do svojich domovov. Výnimkou nie je ani rodina Vlada Mišíka. Pri štedrej večeri nemôžu chýbať typické zvyky, aj keď im predchádza dlhé upratovanie a dlhé varenie. „Manželka je z Turca, takže niektoré jedlá priniesla ona a spoločne sme vytvorili tradičné menu. Kapustnica, pupáky, ryba. Na Vianoce sa popíja málo, priam striedmo, ohrejeme medovinu alebo vyrobíme nealko grog z džúsu. Po večeri si dáme pohár vínka.“

Medový krížik a bez mäsa

U Jožka Ďuráčiho sa stretne celá rodina, pri stole je ich aj jedenásť. Najmladší z rodiny prečíta úryvok evanjelia o narodení Ježiška. „V slamenej ošítke prinesiem svätenú vodu, oblátky s medom a orechy, tie položíme na stôl, pomodlíme sa, dostaneme medový krížik na čelo a dáme si vianočné bezmäsité menu. Kapustnica s hríbmi zasmažená na masle, hríbovica nakyselo, fazuľovica s cibuľkou a tvarohovou pletenkou a napokon vianočná klasika – ryba so šalátom.“ Na druhý deň ešte oddychujú, veď polievky majú navarenej do troch hrncov, a vinšovať idú až na Štefana.

Slávnostnú časť adventu a Vianoc práve na Štefana strieda neviazaná zábava. Škrupinka je súčasťou furmanskej tradície v Soblahove pri Trenčíne. Kedysi všetky kone po dvoch sviatočných dňoch vyviedli zo stajní a maštalí a furmani ich zobrali na prechádzku, „aby nezastáli“. Z nevyhnutného úkonu sa časom stal zvyk a furmani sa spoločne stretali v dedinách či za dedinami. Už niekoľko rokov sa Štefanská jazda uchováva azda v jedinej dedine na Slovensku, v Soblahove. „Spievame aj koledy, čím posúvame vianočnú náladu aj do medzisviatkového obdobia. Tu na javisku nepredvádzame tradíciu z minulosti, ale sprevádzame živú funkčnú tradíciu.

Bicyklové pásmo – bez bicyklov

Dokonca sem prichádza široká verejnosť a je z toho spoločenská akcia,“ približuje Vlado jedinečnosť podujatia, na ktorom počuť typické gajdy, husle či ozembuch.

„Máme aj pásmo venované dedinským remeslám, pracovne ich nazývame bicyglové koledy. Jediný problém je, že s bicyklami by sme sa na javisko nedostali. Ide o znovuzrodenie niekdajšieho zvyku, keď z domu do domu chodili koledovať krčmár, stolár, hasič, kominár... Kedysi to bola akási dedinská high society, ktorá sa však nevyvyšovala, ale naopak, všetci radi pomohli,“ predstavuje Jožko uniformované koledy.

Hovorí sa, že Vianoce sú magické. Mnohé zvyky majú zabezpečiť hojnosť, lásku, zdravie. Každý sa na ne teší a každý si z nich zoberie to, čo mu robí radosť.