Vianoce vnímame ako krásne a prívetivé sviatky stmeľujúce rodiny. Kdesi v podvedomí nám voňajú zimou, ihličím, maminou kuchyňou, štedrosťou materiálnou i duchovnou a milým úsmevom každého z nás. V minulosti sviatky neboli postavené na zháňaní darčekov a predháňaní sa v ich originálnosti. Charakterizovali ich skôr výročné zvyky, zamerané na hospodársku prosperitu, ochranu pre zlými silami, mágiou, zariekaním, ale aj hrami a zábavami.

Krátke dni a dlhé večery neumožňovali veľa prác vonku, väčšina aktivít sa odohrávala vo vnútri. Ľudia na dedine sa stretávali pri zimných kolektívnych prácach po domoch – pri pradení, páraní peria, tkaní, výrobe nástrojov a náradia z dreva. Aby im práca išla od ruky, spoločne spievali, rozprávali si rôzne príbehy zo života, rozprávky a povesti.

Od Kataríny do slnovratu

Vianočné zvykoslovie sa v tradičnej ľudovej kultúre začínalo koncom novembra na Katarínu a trvalo až do slnovratu. Naši predkovia predpokladali počas dlhých temných nocí zvýšenú aktivitu nepriaznivých síl a snažili sa ich odstrániť alebo aspoň zmierniť rôznymi čarami a zvykmi s pozitívnym i negatívnym účinkom. Časom sa táto predstava zredukovala na povery o škodlivej činnosti stríg. Toto obdobie preto nazývali aj stridžie dni a rátali doň Katarínu (25. 11.), Ondreja (30. 11.), Barboru (4. 12.), Mikuláša (6. 12.), Luciu (13.12.) a Tomáša (21. 12.). Obdobie ukončili až vianočné sviatky.

Zvyky na Katarínu

V Svinnej pretrvávala povera, že v dome, kde prvým návštevníkom bola žena, sa po celý rok bude rozbíjať riad. V minulosti boli v tento deň posledné zábavy, pretože sa začínal advent, nastalo stíšenie a príprava na narodenie Ježiška.

V niektorých obciach na Považí sa začínali v tento deň priadky a katarínske zábavy splynuli s oslavou začiatku tejto sezónnej ženskej práce. Hoci sa v prvý deň nepriadlo, dievčatá priniesli koláče a mládenci víno, spoločne potom v dobrej nálade pri speve a tanci prežili prvý priadkový večer. V Selci sa hovorilo, že Katarína hudcom husle zaväzuje. Tento deň slúžil aj na predpoveď počasia na blížiace sa sviatky: „Katarína na blate, Vianoce na ľade“ alebo naopak.

Ondrej - prvý polárny deň

Na Ondreja bol v Selci podľa Františka Žovinca prvý polárny deň. K tomu sa viaže zákaz, keď nesmeli prísť na návštevu prvé ženy, lebo by sa boli reťaze trhali, hrnce a misy bili. Dievky v predvečer Ondreja triasli ploty a hovorili: „Plote, plote trasem ta, svatý Ondrej, prosím ta, daj mi tejto noci znat, s kým ja budem pri oltári stát.“ Po tomto úkone sa mlčky ponáhľali domov, aby nepretrhli sen. Mnohé zaspávali v napätí, najmä tie poverčivejšie. O kom sa im tej noci snívalo, mal byť ich vyvolený. Na druhý deň tváre dievok prezrádzali sen, ktorý sa im sníval. Niektoré boli usmiate, iné v zúfalom položení, keď im sen nepriniesol očakávanú správu.

V Pobedime sa mohla dievka dozvedieť meno svojho budúceho muža tak, že spala v noci pred Ondrejom na mužských gatiach, aby sa jej prisnilo jeho meno.

Na okolí Trenčína sa dievčatá pred spaním modlili: Ondrejko, mejko, tejko, svätý Ondrejko! Predstav mi pred oči, ktorý bude môj milý, ktorého sa mám pridŕžati v živote i v smrti, a jaké bude mať šaty. Potom si dali pod hlavu prsteň, ktorý už nevesta použila pri sobáši, a očakávali, že sa im bude snívať o budúcom mužovi. Podľa pranostík v Svinnej „sneh, ktorý napadol na Ondreja, dlho leží, len na Gregora (12. 3.) do potoka beží“. Ďalšia je zasa venovaná počasiu na Ondreja, lebo také bude počas zimy: „Ondrejský sneh zje ražný chleba.“

Panna Barbora

Večer chodili v Svinnej po domoch, kde sa priadlo, zvyčajne štyri ženy a dievčatá oblečené v šatách, s bielou šatkou cez tvár. Jedna mala v ruke štetku alebo metlu, druhá krídlo z hydiny a ďalšie dve varechy, ktorými bili mládencov.

V Selci chodili mládenci a dievky preoblečení za pannu, v rukách mali štetku alebo krídlo z husi, prišli do chalupy, poometali a hovorili: „Svatá panna Barborka fčas ráno fstala, do knihy hladela, čo tam videla, svaté pozori, svjece horeli, komu ich dala, Panne Márii, aby nás ochránila pri našej smrti, ked budeme Stridžie dni vianočné zvyky/aktuálne 13 umjerati, amen.“ Od domácich dostali sušené ovocie a pokračovali v obchôdzke.

Na Barboru sa na hornej Nitre chodili lámať halúzky – boli to konáriky čerešne, ktoré sa dali do nádoby s vodou a do Vianoc mali zakvitnúť. Ak sa púčiky na halúzkach pekne rozvili, v rodine mala panovať v ďalšom roku radosť a hojnosť. Ak bolo kvietkov málo a povädnutých, veľa radosti rodinu nečakalo.

Luciou vrcholia stridžie dni

Na Luciu sa nepriadlo ani nevyšívalo, lebo odev spracovaný v tento deň by priniesol chorobu. Lucia bola najvýznamnejším zo stridžích dní, uvádza zvyk zo Svinnej Jozef Páleník. „Do dverí stajne sa dával snop slamy a striga, ktorá sa chcela dostať dnu, musela do rána, kým kohút nezakikiríka, spočítať všetky slamky. Deň Lucie sa využíval aj na rozmanité veštby, ba chodili aj do biela odeté Lucie, ktoré spravidla husím krídlom ometali a čistili vnútro domu a jeho obyvateľov, aby ho očistili od zlých síl. Lucie v obci chodili v šesťdesiatych i sedemdesiatych rokoch minulého storočia, potom tradícia vymizla.“

Jozef Ľudovít Holuby zaznamenal začiatkom 20. storočia v Bošáckej doline zvyk chodenia Lucií, keď prestrojené dievky chodievali po domoch strašiť deti a za to dostali drobné darčeky. Od Lucie do Božieho narodenia ľud pozoruje počasie každý deň, aby veštil počasie na 12 mesiacov v budúcom roku. Napríklad ak je na Luciu zima, bude január mrazivý, ak prší, bude daždivý. Podobne veštili z rôznych úkazov o úrode, či neúrode.

Veštili sa rôzne veci, napríklad meno ženícha. V Soblahove si dievčatá napísali na 13 lístkov mená trinástich najlepších mládencov a od Lucie každý deň ráno spálili jeden lístok, samozrejme bez toho, aby si prečítali meno. Na Štedrý deň ráno spálila každá 12. lístok a netrpezlivo očakávala večer. Na Štedrý večer rozbalila posledný lístok, na ktorom si prečítala meno svojho „nastávajúceho“. V iných obciach napísali iba dvanásť lístkov a pálili ich večer. Kto chcel spoznať bosorky v dedine, musel zostrojiť od Lucie do Štedrého dňa drevený stolček bez použitia klincov. Mal na ňom robiť každý deň. Potom ho zobral na polnočnú omšu, postavil sa naň (v niektorých obciach si sadol) a vtedy spoznal, ktoré ženy a dievky sú bosorky. Videl ich lietať okolo oltára. Prípadne mohol ísť na krížne cesty za dedinu a tam si o polnoci na Štedrý deň na tento stolček sadnúť, vtedy ich videl tancovať. Musel mať však so sebou vrece maku a ihly, ktoré rozsýpal cestou domov, lebo spoznané bosorky ho naháňali a chceli ho zahubiť. Museli preliezť uchom ihly a zrnká maku pozbierať, čo ich zdržalo. Keď počul za sebou víchor, už mal znovu bosorky v pätách a zasa bolo treba sypať... Tak to išlo, kým neprekročil prah vlastného domu, kde moc bosoriek nesiahala, a zvedavec bol zachránený. Ak sa mu mak a ihly rýchlo minuli a ešte nebol doma, bosorky ho dohonili a musel s nimi tancovať. Zvyčajne ho utancovali k smrti a roztrhali. Zachrániť ho mohla jedine čistá a verná láska dievčaťa, ktoré by ho išlo v tom čase hľadať.

V zimnom období v minulosti boli spoločné práce príležitosťou na vzájomné stretávanie susedov, príbuzných, rovesníkov i známych. Okrem práce sa dokázali spoločne aj zabaviť, odreagovať sa od bežných starostí, čo je v našom často virtuálnom svete pre niektorých už iba nesplniteľný sen. A stal sa archaickým receptom starých materí...

text: Leo Kužela

foto: Radovan Stoklasa