Radoslav Tilandy (1969) sa narodil v Trenčíne. Pracuje ako manažér v audítorskej firme. Je ženatý, má štyri deti. Miluje cyklistiku, najmä tú extrémnu. Spolu s priateľmi Paľom Babicom a Mišom Bartákom priniesol do nášho kraja projekt Vrchárskej koruny Trenčianska (VKT), ktorá má dnes niekoľko verzií.

Ako ste sa dostali k extrémnym športom?

- Mám stresujúcu prácu a bicykel je pre mňa jej protipólom. Začalo sa to pred tridsiatimi rokmi, keď som šiel najskôr po prvú dedinu, potom po druhú. Potom som dostal od otca bicykel, na ktorom som šiel do 200 kilometrov vzdialeného Lučenca. Prišiel nápad ísť vlakom čo najďalej na východ a domov sa vrátiť na bicykli. Už v terajšej práci som prišiel na jednu poradu na bicykli. Vtedy mi šéf navrhol, aby som za ním takto prišiel aj do Prahy. No a keď sme s kamarátom Miškom zvládli Prahu, tak som si povedal, že kamaráta mám aj v Mníchove a vždy som chcel ísť na Oktoberfest.

Do nášho kraja ste priniesli populárnu Vrchársku korunu. Dnes sa na dvadsiatke predpísaných vrcholov rok čo rok fotia stovky turistov a cyklistov.

- Inšpirácia prišla na Vrchárskej korune Valašska a Spišskej 333. Kombináciou ich pravidiel vznikla naša VKT. Neskôr sme pridali aj zimnú verziu. A teraz som vymyslel výzvu. Budem bicyklovať, ale nebudem sa vracať domov. Vyhlásil som VKT nonstop winter psycho edition. Pointa bola jednoduchá. Vyštartujete z domu k prvému vrcholu a pokračujete tak, aby ste prešli všetkých dvadsať.

Ako dlho to celé trvalo?

- Presne 107 hodín. Nastalo aj obdobie, keď som mal preludy a skaly či stromy som považoval za ľudí. Keď som dorazil k útulni Izba, bol som bdelý už 47 hodín. Bolo asi 5 stupňov. Aj keď som otužilec, prebudil som sa na to, ako mnou trasie. Našťastie šli okolo turisti a zakúrili mi, za čo im ďakujem. Z Čičermanského sedla mi zas navigácia ponúkla trasu dole kopcom. No v tej nevyspatej hlave som si neuvedomil, že to znamená obchádzku.

Aj ste to chceli vzdať?

- Nie. Keby sa mi bol pokazil bicykel, zavolal by som manželke, aby mi priniesla ďalší.

Vo vašej komunite si takéto pokusy evidujete?

- Je to slovenský rekord. Aj keď to na rekordy nehrám, potešilo ma, že som prvý. Chalani z Moravy, ktorí by ma asi dali, to vzdali kvôli technickým veciam. Je to dosť šialený nápad a nie je bežné robiť podobné veci v zime.

Ako organizátor VKT idete aj týmto spôsobom príkladom...

- Čo sa týka nonstop edície, tú neodporúčam ani v lete, pokiaľ sa niekto bojí v tmavej chodbe, prípadne má paniku pri stretnutí so zverou. Je to pre dobrodruhov, nič nie je vybavené.

Veľa jazdíte po našom kraji. Ako má značené cyklotrasy?

- Prešiel som všetky Vrchárske koruny na Slovensku. Bez akéhokoľvek zaváhania odpoviem, že náš kraj je najlepšie označený. Hlavne sú dobre označené lesy. Ja nepotrebujem mať vyznačenú cyklotrasu v centre mesta. V tomto sme ďaleko predbehli aj Česko, Taliansko, Švajčiarsko, Rakúsko. Značenie v Trenčianskom kraji nám môžu závidieť. V tesnom závese za nami je Gemer.

Ste citlivý?

- Po týchto zážitkoch strašne precitliviete. Dojíma ma, keď mi cudzí ľudia pomáhajú. Keď mi na Portáši dali deku a navarili mi. Na východe ma ľudia pozývali domov, aby som si pospal, ponúkli ma jedlom.

Aký je potom návrat do tvrdej reality?

- Ťažký je v tom, že vypínate deťom televízor, lebo vám prekáža akýkoľvek hluk. O obsahu nehovoriac. Z lesa si však prinesiem veľa energie. Potom aj stres, ktorý život prináša, zvládam lepšie.

Akú máte ďalšiu výzvu, chcete posunúť latku vyššie?

- Užívam si každú akciu. U nás v Trenčianskom kraji ich je množstvo. Už teraz sa teším na zimnú cyklistickú ligu, rôzne up-hilly, winter psycho, v októbri bude everesting... Na tretíkrát sa pokúsim zdolať tých takmer deväťtisíc výškových metrov. To je moja výzva, keďže je to podujatie na pamiatku môjho otca. Tak už by som bol rád aj everester. A Vrchárske koruny by som chcel zdolať opäť extrémnejšie.