Križovatka ciest, významná tepna minulosti i súčasnosti. Nitrianske Pravno je oficiálne obec s troma tisíckami obyvateľov, ale má viacero znakov mestského charakteru. Zo severu ňou preteká rieka Nitra, ktorá po toku priberá Tužinku, Vyšehradský potok i Kravskú. Je učupená v Hornonitrianskej kotline a chránená Strážovskými vrchmi, Malou Fatrou i Národnou prírodnou rezerváciou Vyšehrad.

Nitrianske Pravno má aj dve miestne časti – Vyšehradné a Solka. „V minulosti to boli samostatné dediny, teraz patria pod nás,“ vysvetlil starosta obce Andrej Richter, ktorý je hrdý na to, že Nitrianske Pravno a jeho okolie vyhľadávajú návštevníci z rôznych kútov Slovenska. „Sme veľmi radi, že máme množstvo kultúrnych pamiatok. Sú obce, kde nie je história taká obsažná. Medzi najnovšie objavy patrí aj kostol na Vyšehrade, o ktorom sa roky len špekulovalo. S novými dôkazmi o nálezisku prišiel nový výskum, ktorý aj aktuálne prebieha. Bol to pravdepodobne kostol na obchodnej trase na stredovekej ceste, ktorá delila dva regióny, a predpokladá sa, že tam bola aj mýtna stanica, pretože sa tam našlo viacero druhov mincí. Je odkrytá časť religiózneho priestoru. Posledné informácie totiž hovoria, že to bol Kostol Panny Márie, ktorý bol filiálnym kostolom kláštora v Kláštore pod Znievom,“ prezradil muž na čele Nitrianskeho Pravna.

Nálezisko sa nachádza v katastri miestnej časti Solka. „Kostolík ešte nie je v plnom rozsahu sprístupnený. Klub turistov Hornej Nitry dával žiadosť na ochranu životného prostredia, že by tadiaľ viedol turistický chodník, ale zatiaľ to nie je povolené. Tieto snahy do budúcna máme, lebo je to významná archeologická lokalita, navyše v stredoveku niečo vskutku raritné,“ pokračoval. Na danom mieste sa realizovalo aj niekoľko ročníkov náučného podujatia Letná škola archeológie. „Archeologický výskum trvá tri roky a tým, že obec nemá v rozpočte financie, aby ho sama plnohodnotne realizovala a sanovala náklady, tak to bolo urobené s použitím grantu z ministerstva kultúry,“ uviedol Richter. „Sú tam ešte neodkryté časti, tzv. kláštorisko. To je nejaká sústava viacerých pôvodných stavieb, ktoré teraz ešte len skúmajú. Mohli by to byť príbytky kňazov alebo hospodárske budovy. Je to komplikovanejšie, ako sa zo začiatku zdalo, a najmä väčšie, ako predpokladal prvotný výskum,“ doplnil. V budúcnosti po sprístupnení ruín kostolíka z 13. storočia môže obec lákať čoraz viac turistov. „Môže to byť pre nich atraktívne, ale musíme to ľuďom ponúknuť primeraným spôsobom. Aby sa nestalo, že sa pamiatka nechtiac poškodí. Teraz je nález zakrytý geotextíliou, nevyzerá to vzhľadne,“ vyhlásil starosta Richter.

Turisti majú záujem aj o samotnú lokalitu hradu Vyšehrad, ktorý už neexistuje. Voľakedy tam bolo drevené hradisko. „Je to veľmi navštevovaná lokalita nielen z Trenčianskeho kraja, ale aj zo susedných regiónov. Konajú sa tam rôzne výstupy – na sviatok Cyrila a Metoda alebo na Nový rok. Taký poldenný výlet tam aj späť. Dá sa to však zvládnuť aj za dve či tri hodiny, ide o primeranú trasu aj pre rodiny s malými deťmi,“ konštatoval starosta.

Mohli byť mestom

Nitrianske Pravno vďačí za svoj rozvoj banskému podnikaniu, s ktorým úzko súviselo osídľovanie celej oblasti nemeckými kolonistami. Táto historická skutočnosť ovplyvnila nielen hospodársko-sociálny a kultúrno-spoločenský výzor mestečka, ale zanechala výrazné stopy i v jeho architektonickej výstavbe. Začiatkom tridsiatych rokov 14. storočia sa severozápadne od Pravenca našlo zlato. „Predpokladal sa veľký rozmach osídlenia. Možno sme teraz mohli byť mestom, ako napríklad Bardejov, Kremnica či Levoča. Tieto plány boli zmarené, keďže náklady na ťažbu zlata boli také vysoké, že ani výnosy z ťažby ich nepokrývali. Ale v ponímaní ľudí sme vždy boli mestom. Tí, keď šli do Pravna z okolitých obcí, hovorievali, že idú do mesta,“ vyratúval historické míľniky Andrej Richter. Radnica, kde v súčasnosti sídli obecný úrad, stojí na nádhernom námestí. „Má rozlohu takmer 200 štvorcových metrov. Patrí k najväčším na Slovensku. Na každú svetovú stranu z neho smerujú ulice. Nachádza sa na ňom Múzeum kultúry karpatských Nemcov a zaujímavý je aj mimoriadne vzácny farský kostol. Má gotickú vežu a dostavali ho začiatkom 20. storočia,“ dodal.

Keď zamierite do miestnej časti Solka, sprievodné tabule vás dovedú až ku Kalvárii, ktorá sa týči na kopci a je Národnou kultúrnou pamiatkou. Sú z nej výhľady na všetky okolité končiare. Na západnej strane je to Magura, ktorá rozdeľuje Pravniansku dolinu od Rudnianskej. Vpredu na severe je to výbežok Malej Fatry, vrch Kľak. Na východnej strane je to zase Vyšehrad. Je tam 27 objektov. Okrem štrnástich riadnych zastavení krížovej cesty aj ďalších trinásť mimoriadnych kaplniek. „Prvá fáza výstavby Kalvárie bola dokončená v roku 1934. To bola éra, ktorá napodobňovala historické stavebné prvky. Diela, ktoré tam sú, boli vybrané s veľkým vkusom. Nie vždy je to otvorené, keďže ide o rozľahlú lokalitu. Veľa ľudí tam prichádza počas veľkých náboženských sviatkov, ale konajú sa tam aj sväté omše počas týždňa,“ pripomenul starosta Richter.

To už smerujeme po výpadovke na Turiec, v úzkom údolí po pravej strane leží potočná radová miestna časť Vyšehradné, ktorá sa predtým volala Majzel. Pomenovaná je podľa vrchu Vyšehrad a nachádzajú sa tu objekty tradičnej ľudovej architektúry. Našou prvou zastávkou je zrubová drevená zvonica z roku 1805. „Patrí medzi najstaršie zvonice tohto druhu na Slovensku a dnes je už unikátom medzi podobným stavbami. Obec za ňu získala aj cenu Fénix od Ministerstva kultúry SR ako jedna z najlepšie obnovených Národných kultúrnych pamiatok v roku 2017,“ pochválil sa prvý muž Nitrianskeho Pravna.

Zvonica sa zachovala v pôvodnom stave, ale postupne začala chátrať. Prepadla sa šindľová strecha, a tak ju nahradili plechom. Až po roku 1990 sa začalo s jej rozsiahlejšou obnovou. Zrenovovali ju podľa pokynov pamiatkárov. Vnútorná konštrukcia však bola napadnutá drevokazným hmyzom a hrozilo, že sa zvonica zrúti. Napokon ju celú rozobrali a nanovo poskladali. Vymeniť museli až polovicu drevených trámov. Nový šat dostala v roku 2016 a odvtedy slúži nielen na ohlasovanie pohrôm, ale aj na oznamovanie, že niekto z dediny zomrel.

V epicentre keramiky

Úzkymi uličkami Vyšehradného sa dostávame do slepej ulice, kde po pravej strane objavujeme pri poradovom čísle 898 Dom Rastislava Haronika. Ide o malé múzeum bývania, tradičného odevu a keramickej dielne. Víta nás sám majiteľ domu, majster ľudovej umeleckej výroby Rastislav Haronik.

„Hľadal som dom po celom strednom Slovensku, dokonca aj na Orave. A nakoniec som ho našiel tu, kúsok od rodnej Prievidze,“ začal rozprávať Rastislav Haronik príbeh, ako sa dostal k unikátnej stavbe. „Vidíte tú krásu? Vtedy to vyzeralo ešte krajšie ako teraz opravené. Bolo to zadymené, od krovu dolu celé čierne,“ dodal s úsmevom. To súvisí s tým, že v dome sa zachovala aj pôvodná čierna kuchyňa, ktorá má kamennú klenbu. „Jedlo sa tu varí na otvorenom ohni v hrncoch s nožičkami. Len málo sa ich zachovalo v takejto podobe. Keď sa rozohriala, slúžila tiež ako pec. Dym sa šíril voľne a komínom šiel do povaly, kde sa ďalej voľne šíril. Fasáda bola celá zadymená. Niekedy v tej čiernej kuchyni pripravujem jedlo aj ja,“ prezradil. Dom kúpil v roku 1975. Najskôr len jeho prednú časť. „Všetko ostatné už bolo zrovnané so zemou. Keď sa to rúcalo, ľudia si brali materiál na stavbu domov,“ povedal Haronik, ktorý na fasáde domu objavil, že ho postavili v roku 1873.

Rekonštrukcia mu trvala takmer 20 rokov. „Postupne som to lepil, peňazí som nikdy veľa nemal. V starom dome som robil, aj som tam spával. Tam bola jedna izba, kde som mal všetko. A zvyšok som postupne staval a neskôr prerobil prednú časť domu,“ dodal. V roku 1993 za záchranu tejto stavby získal cenu Europa Nostra, ktorú udeľuje dánsky princ. „Nechcel som to zachrániť pre nejaké ocenenie. Vtedy sa mi smiali, čo to tu robím, keď som to opravoval. Môj dom bol prasknutý, praskliny sa otvárali. Tvrdili mi, že to musíme vyrovnať. Hovorím, že nech to ani neskúsia, lebo im ruky dolámem. To bude také krivé, ako to je. Dušou domu sú nedokonalosti a to som rešpektoval na milimetre,“ pokračoval.

V dome sa venoval svojej najväčšej vášni – keramike a hrnčiarstvu. Vyštudoval Školu umeleckého priemyslu v Bratislave, odbor keramika, a už počas štúdií začal zbierať staré džbány. Aj dávnych keramických majstrov a ich tvorbu spoznal v ÚĽUV-e. Tam pracoval 25 rokov a počas tohto obdobia mu udelili titul Majster ľudovej umeleckej výroby. „Keď som zakotvil vo Vyšehradnom, začal som po okolí hľadať hlinu. Iróniou je, že tu nie je, ale v Pravne áno. Po celej doline totiž bolo veľa hrnčiarov. Hlina sa nikdy nedovážala, keramiku robili len tam, kde ju ťažili,“ doplnil. A tak našiel hlavný materiál, ktorý potreboval k svojej práci, keďže v Nitrianskom Pravne sa v minulosti našli veľmi bohaté náleziská kvalitnej hliny.

Vo svojej tvorbe vychádza z tradičnej keramiky, z jej farebnosti glazúr a hlín. Používa najmä plastický dekór, ako je nalepovaná retiazka, a rôzne výzdobné detaily, modelované ručne alebo vytláčané do foriem. Ďalšiu časť jeho tvorby predstavujú kachľové pece. V poslednej dobe sa venuje sgrafitu v keramike. Touto technikou zdobili pravnianski hrnčiari svoje výrobky v medzivojnovom období. Na ich výzdobu využívali motívy pravnianskej výšivky, z ktorých čerpá aj Haronik. „Sú to prírodné motívy a na pravnianskej výšivke a aplikácii v keramike oceňujem, že neboli naturalistické. Boli veľmi vysoko štylizované, tvarovo aj farebne,“ poznamenal.

V dome ukrýva skryté poklady nielen v podobe keramiky, ale aj iné ľudové predmety, dokonca aj staré výšivky a kroje. Nitrianske Pravno so Solkou a Vyšehradným sú ďalším odhaleným pokladom na konci Trenčianskeho kraja.