Detské mestečko v Trenčíne malo byť jedinečným miestom na výchovu opustených detí, akousi alternatívou klasických detských domovov. V takzvaných hniezdach sa reálne rodiny so svojimi dvomi či tromi deťmi starali o ďalších dvanásť detí, ktoré s nimi žili do dospelosti. V roku 2005 však tento systém výchovy narazil na morálne opotrebovanie, keďže vznikol nedostatok rodín, ktoré by boli ochotné za daných podmienok vykonávať túto náročnú prácu. Návrh vznikol ešte v roku 1965, s výstavbou sa začalo o tri roky neskôr a dokončená bola v roku 1974. Pôvodne bolo v Československu naplánovaných päť podobných detských mestečiek, napokon pre nedostatok financií vzniklo len jedno, a to v Trenčíne – Zlatovciach.

Okrem nového spôsobu starostlivosti vynikalo aj architektonicky, pričom odborníci dodnes obdivujú jeho koncept. „Ide o fínsky model bývania v širokom objatí zelene. Domy majú vlastné átriá, výbehy aj obrovské spoločné námestie. Jednotlivé pavilóny sú relatívne nízke, čím odbúda nadmerné chodenie po schodoch. Na prízemí bola denná časť s bytovým priestorom pre rodičov a na poschodí mali svoje izby a sociálne zariadenia deti,“ opisuje základné architektonické atribúty mestečka Július Bruna, architekt a zároveň amatérsky sprievodca areálom.

V detskom mestečku nájdete aj množstvo umeleckých diel. Začlenenie umenia do architektúry bolo podľa Brunu podmienkou Hlavy 5, aby sa určitá suma celkovej investície použila na výtvarné umenie. V tomto prípade si autor vybral spoluprácu s kolektívom z Vysokej školy výtvarných umení. Spoločne robili na interiéri aj exteriéri. „Vznikol rad diel, ktoré vytvorili akúsi orientačnú mapu pre deti, aby vedeli, že ten býva u „myšky“, ten u „líšky“, ďalší u „Jánošíka“. Ignác Bizmayer, vtedajší populárny autor, vytvoril šestnásť takýchto znakov, krásnych reliéfov. Keďže keramika to má v našich poveternostných podmienkach ťažké, jeho diela už podľahli zubu času. Preto aj samotné detské mestečko prišlo s iniciatívou nájsť riešenie, ako tieto reliéfy opraviť alebo nahradiť replikami.“ Podľa Brunu hrozilo, že sa areál mestečka rozparceluje a jeho osud bude nejasný. No vďaka úsiliu Braňa Ladického, ktorý oslovil aj ich ako architektov, vytvorili pre pamiatkový úrad podporné stanovisko a celý areál sa podarilo zachrániť. „Tento prípad je unikátny tým, že prvýkrát rámci Československa, konkrétne priamo na Slovensku, sa za kultúrnu pamiatku vyhlásil areál modernej architektúry. Znamená to, že aj veci, ktoré boli vytvorené v polovici 20. storočia, môžu byť rovnako cenné, ako napríklad ruina hradu,“ vysvetľuje Július Bruna a zdôrazňuje, aby ľudia vo svojich samosprávach naliehali na záchranu objektov, ktoré sú zabudnuté, opomenuté či menej srdcu blízke len preto, že ide o technické pamiatky. Areál detského mestečka v Trenčíne bol vyhlásený za kultúrnu pamiatku v roku 2017.