Ján Žiška si veľa pamätá. Na chrbte má osem krížikov, v nohách polstoročie v lesoch. Tie nohy už cíti, neposlúchajú ho ako kedysi. Pohľad má však ostrý a priamy. Z predzáhradky, kam Jána Žišku pozvala jar, nás naviguje k humnám. „Povyše doliny, presne medzi týmito domami, viedla trasa jednokoľajky. Na Cibajkách sa naložilo drevo, vápno a vagónmi sa spúšťali dolu. Tam sa to prekladalo a putovalo ďalej. Ako regrúti sme si jednokoľajkou krátili cestu do Bošian, Topoľčian. Vo vagónoch predsa,“ zaspomína si lesník. Nielen v tejto doline pozná každý strom. Strážil prírodu všade, na dolniakoch, pri Trnave, najviac v lesoch okolo Tribeča a Vtáčnika.

REPORTÁŽ, KLÁTOVA N. VES

Pamätník Žiška nosí všetko podstatné v hlave. „Drevo z lesov sa vo veľkom zvážalo, keď obec prevzali Haupt-Stummerovci. Postavili jednokoľajku, vápenku. Aby ste vedeli, po oslobodení v roku 1952 som osobne čítal slávnostný prejav, keď ju znova otvárali. Nemala dlhú životnosť. Materiál nebol dosť kvalitný, a tak to šlo dostratena...“ Vytratila sa aj jednokoľajka a zvyšky mostných nánosov. Ostali len spomienky.

Zabudnutý kút? Zabudnite...

Naše reportážne putovanie sme zacielili na juhovýchodný koniec Trenčianskeho kraja. Do blízkosti riečky Vyčoma a pod Kostrín, jeden z vrchov Tribečského pohoria. Prichádzame s motiváciou oprášiť ďalší zabudnutý kút. No zabudnite... Klátova Nová Ves je iná. Básnik by povedal, že musela veľmo poslúchať, keď jej sudičky tak žičlivo nadelili. Upútala historikov, pamiatkarov, architektov, pobláznila turistov a naštartovala domácich. Jedna vec je bohatstvo zdediť, druhá starať sa oň, zveľaďovať ho.

Rýchly exkurz do najstaršej histórie Klátovej Novej Vsi otvárame mladšou dobou kamennou a prvými stopami po sídliskách. V časti Šiance objavujeme črepy lužickej kultúry a pozostatky hradiska z doby železnej. To je asi najstaršia pýcha dediny. Na vrchu Kostrín vyrástlo hradisko ako obrana pred útokmi Keltov. Dodnes tu vidno val s pozostatkami múru. Oficiálne dejiny sa začínajú písať v roku 1292 za panovania kráľa Ondreja III. Ako sa menili zemepáni, menili sa aj názvy obce. Pod ten súčasný sa podpísal Andrej Novoveský, nazývaný „klát“. Podľa povesti si klát vydobyl miesto aj v obecnom erbe. Turci počas vpádov vyplienili všetko, ostalo len rúbanisko. Dva výhonky z dubového pňa symbolizujú nový život.

Vesničko má středisková...

Do doliny nad Kostrínom sa opierajú aprílové lúče. Oslepujú kľukatú cestu. Popri našom aute beží z oboch strán film. Farebný, svieži a voňavý. Spúšťame okná, hlboký nádych... Toto sme už niekde videli! Lovíme vo filmovom archíve. Jasné! Famózny Rudolf Hrušínský, kultová Vesničko má středisková, výrok storočia – „Země líbezná“ a doktorovo auto v priekope... Takmer sme prešvihli odbočku doprava. Stredisková dedina Klátova Nová Ves, kde vedia aj počasie objednať, sa začína tri kilometre pred dedinou. V Sádku. „Sádok? Je to hlavne románsko-gotický kostolík. Ťažko skúšaná pamiatka na vrchole kopca Chríb. Bola postavená na mieste niekdajšieho hradiska. Z pôvodného kostolíka ostala len časť, prešiel rozsiahlymi úpravami, prestavbami a zmenami v závislosti od majiteľov,“ vysvetľuje starostka Iveta Randziaková. Pridá nepotvrdenú informáciu, že kostol v Sádku je po nitrianskom vraj druhý najstarší na Slovensku. Kardinál Ján Chryzostom Korec, rodák z neďalekých Bošian, sa mal takto vyjadriť.

Miestna časť Sádok je roky súčasťou obce. „Dnes má tridsať obyvateľov, podstatne menej ako turistov v hlavnej sezóne. Ľudia si tu žijú v pokoji, hoci trochu od ruky. V kostolíku sa na výročných bohoslužbách stretáva celá dedina. Boli časy, dávno, keď ľudia chodili len sem, pešo a zo širokého okolia, “ doplnila starostka.

Všade ten Kostrín...

Zo Sádku mierime na opačnú stranu klátovsko-klížskej doliny. Pretíname centrum dediny plné života i histórie. Za riečkou Vyčoma sa z parku vyníma novobarokový kaštieľ s jazierkom, altánkami a mostíkmi. Dnes je to školiace stredisko štatistického úradu. Oproti cez cestu udrie do očí ďalšia národná kultúrna pamiatka: Opevnený kaštieľ – zemianska tvŕdza využívaná ako obradná sieň. Nasleduje prehliadka druhej miestnej časti Jánova Ves s kaplnkou pri hlavnej ceste. Počúvame tajuplný príbeh o tunajšom kaštieli, tešíme sa na salaš Kostrín. Ponúka oázu oddychu, nádhernej prírody, relax pre celé rodiny s ubytovaním i so štedrou gastro ponukou. Z nej si vyberáme frekventovaný Kostrín, tentoraz v diabolskej placke. Pri salaši je stále plno. Je to základňa na ceste za pamiatkami, atrakciami. Kúsok cez kopec je žrebčín v Topoľčiankach, povyše Cibajky s komínom po vápenke, turistické chodníky na vrch Kostrín, hradisko Šiance a ďalšie ponuky. Vyberáme si Cibajky. Novučičká asfaltka nás vyvedie k lesníckej chate, z nej točíme doľava. Brzdíme, lebo ovce, veľké stádo oviec. Na pasienku pod cestou vyzváňajú odušu. Signál, že farmárska sezóna sa začala.

Kde si ženy vetrajú hlavu?

„A čo ste si pomýlili dátum? Sezóna sa začína zajtra, potom každú sobotu ponúkame pirohy, strapačky, bryndzové halušky, syry, žinčicu...“ víta nás Vladimír Hamara, hlavný gazda a majiteľ farmy. Medzitým telefonuje a pripravuje sedenie na sobotňajší nával. Areál agrofarmy vyzerá viac ako dôstojne. Domáci hovoria, že ju Hamara vybudoval z ruín. Všetko je čisté, moderné, úhľadné, záruka kvality. Ešte k tomu penzión, reštaurácia, predajňa výrobkov, vývarovňa, senník, vlastný bitúnok, syráreň, jazdiareň, ubytovňa pre zamestnancov... Plus 700 oviec, kozy, ošípané, hovädzí dobytok, kone. „Ľudia si zvykli – asi im chutí príroda aj jedlo. Všetko, čo ponúkame, je ekologické, čerstvé, priamo z dvora. Chodia celé rodiny, peši, na bicykloch, v rámci prechádzky. Hlavne ženy si pochvaľujú, nemusia stáť pol soboty pri hrncoch a vyvetrajú si hlavu,“ konštatuje gazda Hamara.

Klátova Nová Ves je obec s 1600 obyvateľmi, s troma miestnymi časťami (Klátova Nová Ves, Janova Ves, Sádok), troma kaštieľmi, dvoma kostolmi, kaplnkou, s vynoveným námestím, troma reštauráciami, salašom, agrofarmou, penziónom, zdravotným strediskom, lekárňou, poštou, školou, materskou školou, sieťou obchodov, kaderníctvom, kozmetikou, záhradníctvom... Pridajme spolky – záhradkári, poľovnícky spolok Kostrín, Klub dôchodcov, hasiči, futbalisti plus tradičný kalendár podujatí: MDŽ, Hodové slávnosti, Fašiangy, Stavanie mája, Deň matiek, Vianočné trhy, Tekvicové slávnosti, Cesta rozprávkovým lesom, Jeseň ako dar, koncerty, predstavenia... Slušná zostava, čo poviete? „Stále dostávame nové nápady, inšpirácie. Prichádzajú spontánne, od ľudí, čo je skvelé. Musíme ich trochu tlmiť, kalendár akcií je plný a nechceme, aby tradičné podujatia zovšedneli, zunovali sa.“

Ľudia vedia rátať

To už sedíme v epicentre Klátovej Novej Vsi, v modernom obecnom úrade, a slovo má starostka Iveta Randziaková. „Všetko je o ľuďoch. Tí naši sú fajn, konštruktívni, pracovití, spravodliví. Majú svoju dedinu radi, ale vždy to bolo o tvrdej robote. Nie som odtiaľto, pochádzam od Žiliny. Asi som mala šťastie, ľudia ma tu prijali. Privydala som sa, keď sa dedina pomaličky stavala na nohy. Aj tento obecný úrad je prerobený z lesného úradu, vedľa je zdravotné stredisko z bývalého notariátu. Chýbalo centrum spoločenského života – a už päť rokov sa stretávame na novom námestí pod Kostrínom. Máme nových šesť bytoviek so 48 nájomnými bytmi, reprezentatívnu obradnú sieň, v pláne je individuálna bytová výstavba,“ vyratúva kroky 54-ročná stavebná inžinierka, ktorá začínala ako referentka pre investície a na prelome milénia prednostka obecného úradu. „V roku 2003 som prvý raz kandidovala za starostku, cítila som obrovskú zodpovednosť a cítim ju dodnes. Starostovanie je robota aj poslanie. Niekedy je to aj o bútľavej vŕbe, ale hlavne o dôvere.“

Ešte jedna poznámka. Starostka počas ostatných troch volieb nemala protikandidáta. Obecné zastupiteľstvo je jednofarebné už druhé volebné obdobie, navyše počet kandidátov je totožný s počtom zvolených poslancov. Je to možné? „Je. Tu nefungujú žabomyšie vojny, hra na politické tričká. Do volieb ideme na základe širokej dohody, predtým si spolu sadneme za stôl. Kto má chuť pomôcť a venovať obci energiu i čas, je vítaný. Neznamená to však, že ak nemáte protikandidáta, je to v suchu. Že žiaden volebný program, vízie, ciele... Omyl. Ľudia vám to na konci dňa zrátajú.“

Zlatý erb aj Dedina roka

Prelúskať pútavú históriu obce opradenú dôležitými menami a zvláštnymi osudmi, to je na samostatný tematický výjazd. Obec o svoj odkaz dbá, knižných publikácií vydala niekoľko. Na informačné suchoty sa nemožno sťažovať ani pri surfovaní po internete, oficiálny portál obce získal už sedemkrát titul Najlepší obecný web na Slovensku – Zlatý erb. Starostka sa síce nerada chváli, no víťazstvo v celoslovenskej súťaži Dedina roka 2015 – „Dedina ako klenotnica“ – sedí Klátovčanom ako uliate. Každoročne ho udeľujú obci za príkladnú starostlivosť o pamiatky kultúrneho dedičstva, ich využívanie pre rozvoj turizmu.

Barón, lekár a jeho Gertrúda

V mladšej obecnej histórii sa najviac skloňujú dve mená. Barón Leopold Haupt-Stummer získal v roku 1884 okrem manželky Augustíny aj celú Klátovu Novú Ves. Založil žrebčín, vychovával jazdecké kone, ktoré predával na aukciách a žal s nimi úspechy po Európe. Venoval sa chovu dojníc, pestoval cukrovú repu, ďatelinu na semeno, založil ovocný sad ako základ na pálenie slivovice. Otvoril kameňolom, investoval do výstavby školy, ťažby dreva, postavil jednokoľajku. V týchto časoch zažívala dedina boom, barón dal ľuďom prácu aj v miestnych kaštieľoch, ktoré vlastnil. Jeho manželka Augustína zasa rozdávala najchudobnejším jedlo. Z vlastných peňazí zriadila prvú škôlku prenajmenšie deti – o vodu –, aby matky mohli bez obáv pracovať. Ľudia si rodinu Haupt-Stummerovcov ctili, hovorilo sa o zlatých časoch. Barón zomrel vo vlastnom lese – počas poľovačky si ho pomýlili s jeleňom.

Zo štyroch barónových detí sa najväčšej úcty ušlo dcére Gertrúde, a to vďaka jej manželovi, doktorovi Edmundovi Nessnerovi. Prišiel z Aradu počas prvej svetovej vojny ako vojenský lekár a s manželkou sa zoznámil v topoľčianskej nemocnici. Usídlili sa v Janovej Vsi, kde Gertrúda zdedila miestny kaštieľ. Nessnera si v dedine vážia dodnes. Ľudí liečil bezplatne, bol bylinkár, mastičkár. Po smrti venoval kaštieľ obci, ale mal podmienku, aby slúžil na liečebné účely. To sa aj stalo, bola v ňom ozdravovňa, dnes sa hľadajú finančné možnosti na rekonštrukciu tejto pamiatky.

Zraniteľné motýle

Ešte jeden umelecký bonus z potuliek po Klátovej Novej Vsi. Priamo z hlavnej cesty vstupujeme do kráľovstva manželov Paškovcov. Naokolo cítiť súzvuk kovu, skla a keramiky, nádherné farebné a pritom zraniteľné motýle. Jozef sa výrobe z kovaného železa venuje od skončenia školy v Kremnici. „Najskôr to boli brány, ohrady, až sme si s manželkou povedali, že sa na staré kolená povenujeme umeniu. To som netušil, že sa do toho vloží aj ona sama,“ pripomenul pán domu.

Do debaty sa zapája pani Jana. „Samotný kov sa nám zdal príliš chladný, chýbal mu život, emócie. Začala som sa zaujímať o keramiku, pracovať na technológii, ktorá sklo a kov spojí a neublíži im. Boli to dva roky experimentov, aj nevydarených. Základom je šamotová hlina, do skla sa pridávajú rôzne chemické prímesi. Vo finále ide produkt do špeciálnej pece, tam sa páli pri vysokých teplotách, čo dodáva sklu 3D efekt.“

Výsledok? Unikátne plastiky, ktoré idú na dračku nielen do exteriérov. Dôležitejšia ako prezentačná je podľa manželov Paškovcov duchovná hodnota diel. „Chceme, aby z nich vyžarovala pozitívna energia a radosť. Uznanie z galérií si vážime, ale... Pre nás je dôležité, aby bežný človek vedel, čo chceme tvorbou vyjadriť. Stavili sme na intuíciu, lebo viem, že takéto umenie ľudí zbližuje. V našom prípade určite,“ doplnila pani Jana.

Po čistých slovách vyznie skúsenosť Paškovcov spred niekoľkých týždňov ako zlý sen. „Finišovali sme s prípravami na výstavu, posledné dni sme spali naozaj skromne. Našu tvorbu sme mali vždy vystavenú v predzáhradke, okolo domu. V deň D sme sa ráno zobudili a šestnásť diel chýbalo. Niekto ich ukradol, v noci vošiel cez bránku a aj ťažké, päťdesiatkilové kusy odviezol autom preč. Nejde nám o finančnú stratu. Boli to originálne výtvory svojím vzhľadom, cítením a prevedením. A originál je len jeden.“ Raz darmo, vždy je všetko o ľuďoch. Na misiu v Klátovej Novej Vsi sa nedá zabudnúť. Preto ten nadpis Nezábudkovo.

autor: Radovan Stoklasa, Martin Petrík