Trenčiansky kraj dobre poznáte. Prebrázdili ste ho v rámci terénnych výskumov, ktoré ste vydali knižne, pozývajú vás na besedy, stretnutia, debaty. Čím je tento kraj blízky vášmu srdcu?

„Mesto Trenčín sa z historického hľadiska zaraďuje ku kráľovským mestám s vysokou vzdelanosťou a tento trend si udržalo až dodnes. Je to mesto, kde žijú vzdelaní ľudia a vidieť tam vo všetkých vekových kategóriách záujem o kultúru. Trenčiansky kraj je plný historických pamiatok a prírodných krás. Ľudia, ktorí tu žijú, sú hrdí na svoj región, veľmi milí a ochotní podeliť sa so svojimi vedomosťami o lokálnych tradíciách. Vždy rada zavítam na terénne výskumy do trenčianskeho regiónu.“

Sú konkrétne miesta, lokality, ktoré máte v Trenčianskom kraji vyslovene najradšej, kam by ste chceli ísť znova?

„Veľmi sa mi páči mesto Trenčín, je tu dobrá atmosféra, mesto je upravené a čisté, ústretové voči návštevníkom i domácim obyvateľom. Miest v Trenčianskom kraji, ktoré dýchajú históriou, je veľa, medzi moje najobľúbenejšie určite patria Brodzany a kaštieľ s nádherným anglickým parkom, na turistiku sa oplatí vyjsť si do prekrásnej Manínskej tiesňavy, za návštevu stojí obec Čachtice s hradom nad obcou a kaštieľom i kostolom priamo v srdci obce. Mám rada i Beckovský hrad a Skalku nad Váhom, ktorá patrí k najstarším pútnickým miestam na Slovensku.“

Ste etnologička so zameraním na históriu – duchovnú, tradičnú ľudovú kultúru. Aké inšpirácie, skúsenosti a poznatky ste pre túto prácu, poslanie načerpali práve z tohto regiónu?

„Pri písaní historických štúdií som sa inšpirovala Čachtickým hradom a Skalkou nad Váhom, keď som písala knihu o slovenských ľudových tradíciách. Veľmi mi pomohli rozhovory s ľuďmi práve z Trenčianskeho kraja o krásnych svadobných zvykoch z tohto regiónu. Katov dom v Trenčíne mi zase pomohol pri písaní štúdie o dejinnom remesle kata a vývoji útrpného práva.“

V čom sú zvyky a tradície v Trenčianskom kraji iné v porovnaní s inými regiónmi Slovenska a ako sa na časovej osi menili?

„Zvyky sa prirodzene menia. Naši predkovia predstavovali roľnícku kultúru a pre roľníka bolo v minulosti dôležité snažiť sa o dobrú úrodu, ktorá znamenala dostatok jedla pre všetkých. Mnohé zvyky nám dnes už nič nehovoria, preto je dôležité poznať ich históriu, vedieť ich zaradiť a vedieť, prečo sa niekedy dodržiavali. S jarou prichádzal aj rituál vyháňania zimy, ktorá znamenala chlad, málo jedla, choroby. Týždeň pred sviatkami Veľkej noci sa vynášala Morena. Ide o starý zvyk siahajúci ešte do predkresťanského obdobia, keď obeťou mohol byť aj zajatec, ktorého obetovali ako ľudskú obeť zimy a na urýchlenie príchodu jari. Neskôr sa ľudská obeť nahradila slamenou figurínou predstavujúcou Morenu – zimu. V Trenčianskej Turnej zhotovili dievky ženskú figurínu, obliekli ju do starých šiat, spievajúc v sprievode prešli celou dedinou, na konci ju hodili do bariny a takto jej na záver ešte zaspievali: "Hodíme ju! Do bariny, do bariny, nech tam trpí za své viny, aby za nu netrpeli ešče iní, ešče iní." A to bol znak, že život víťazí nad smrťou.“

A čo konkrétne veľkonočné dni?

„Kvetná nedeľa bola zasvätená noseniu Letečka. Zelený konárik, ovenčený stužkami či vajíčkami, symbolizoval prichádzajúcu jar, nový život. Chodili s ním skupinky mladých dievčat (Trenčianske Stankovce, Záblatie atď.) a pri tom spievali: "Budte tu babenky veselé, už vám to Letečko nesieme. Dajte nám grajciarek lebo dva, však vám to Pánbenko požehná..." 

Tieto zvyky sa spontánne udržali do prvej polovice 20. storočia, dnes ich oživujú rôzne lokálne folklórne súbory, aby aj súčasníci videli a poznali hlavné zvyky svojho regiónu.“

Čím je Trenčiansky kraj z pohľadu tradícií výnimočný? Čo by ste tak najviac vypichli?

„Snúbi sa v ňom bohatá šľachtická i meštianska kultúra, nájdeme tu však i prvky valaskej kultúry so špecifickou pastierskou kultúrou a tradíciami, tiež kopanice s kopaničiarskymi tradíciami a, samozrejme, na tradície veľmi bohatú roľnícku kultúru. Trenčiansky kraj má veľa agilných pracovníkov v kultúre i cestovnom ruchu, ktorí sa snažia priblížiť obyvateľom kraja ich históriu. Platí to i o lokálnych nadšencoch, ktorí študujú a následne sprostredkovávajú tradície ostatným obyvateľom v živej kultúre, a to prostredníctvom výstav či miestnych (obecných) monografií.“

Sviatky Veľkej noci máme za sebou, je nejaké tradičné jedlo, ktoré sa v rámci týchto sviatočných dní spája špeciálne s Trenčianskym krajom?

„V minulosti (koniec 19. st. – prvá polovica 20. st.) sa ešte na Veľkú noc piekol domáci kváskový chlebík z bielej múky ako slávnostný sviatočný chlieb, kysnutý koláč s mrveničkou, na Bielu sobotu sa podávali šúľance s makom či trhance. Na Veľkonočnú nedeľu sa piekla bublanina, pripravovala sa štedrá veľkonočná baba, kapustníky, varila sa šunka, v minulosti nechýbalo ani pečené kozliatko či jahňa.“

Už druhý rok sme si kvôli pandémii tento sviatok pripomenuli v bubline, bez kontaktu s najbližšími. Ako takáto desocializácia, frustrácia vplýva na ľudí, na uchovávanie tradícií?

„Samozrejme, živú kultúru a aj jej prejavy (napríklad tradičná šibačka a polievačka dievčat, rovnako návštevy príbuzných) sme ani tento rok nemohli realizovať, ale osobne sa teším, že veľa lokálnych patriotov si chystá svoje zbierky na výstavy tak, aby sa v prípade, že to situácia dovolí, mohli realizovať. Ja sa už teším na možnosti a perspektívy nových podujatí, ktoré sa, verím, čoskoro začnú.“

Medzi tradičné zvyky Veľkej noci patrí aj bohato prestretý stôl, aspoň to sme nemuseli v týchto neblahých časoch oželieť. Čo na ňom nechýbalo u vás doma?

„Určite pečené jahňa pôvodom zo Slovenska, tradičná baba (jedlo z vajec a šunky) ochutená lístkami medvedieho cesnaku a veľkonočná mandľová bábovka, nechýbalo ani víno zo slovenských vinohradov a medovina, ktorá má slovanský základ.“

„Ani nevieme, čo doma máme.“ Týmto sloganom sa Krajská organizácia cestovného ruchu (KOCR) v Trenčíne prezentuje pri svojich aktivitách. Má vôbec objavovanie nových rozmerov vo vzťahu k prírode, histórii a ľudovej tvorivosti nejaké hranice?

„Dobrou správou je, že ľudia si začínajú uvedomovať potrebu vedieť viac o svojom regióne, meste a obci, kde žijú alebo z ktorej pochádzajú. Osobne ma teší veľký záujem miestnych rodoľubov, ktorí sa živo zaujímajú o miestne (lokálne) tradície, ale napríklad aj o tradičný ľudový odev. Je potrebné mapovať lokálne tradície ako naše duchovné dedičstvo. Na tomto poli je práce stále dosť a vždy sa vynoria nové zaujímavé a nepoznané skutočnosti.“

Ako pandemická situácia, ktorá pribuchla dvere histórii, kultúre i kreatívnemu priemyslu, ovplyvnila vašu aktuálnu prácu a plány? Na čom pracujete najnovšie?

„Prednášky pre verejnosť, ktoré boli aj v samotnom Trenčíne, sa presunuli do on-line priestoru, úplne sa zastavil terénny výskum, ale keďže mám dosť materiálu v súkromnom archíve, pokračujem v písaní kníh, dokončujem knihu o stredoveku a tiež knihu o ľudovom odeve, kde budú aj vydarené autentické fotografie zo života ľudu, ktoré fotil nadšenec ľudovej kultúry Martin Habánek.“

foto: J. Liška

Kto je Katarína Nádaská?

PhDr. Katarína Nádaská, PhD. sa narodila 27. novembra 1967 v Bratislave. V roku 1993 skončila štúdium na FF UK v Bratislave (etnológia – história – religionistika). V roku 1997 obhájila titul PhD. Počas štúdia absolvovala stáže na Viedenskej univerzite, Regensburskej univerzite či Jagelovskej univerzite v Krakove. Vďaka popularizačnej činnosti patrí medzi známe slovenské etnologičky. Venuje sa popularizácii vedy, najmä histórii každodennosti, tradícií a zvykov v slovenskej ľudovej kultúre. Je spoluautorkou 5 regionálnych monografií (obce Buková, Kanianka, Dolná Súča, Rudina, Ružindol), autorkou 90 vedeckých štúdií a na svojom autorskom konte má vyše 100 popularizačných článkov.