Pri ihrisku nezabudnite odbočiť. O pár stoviek metrov uvidíte tabuľu „Víta Vás obec Čavoj“. Futbalový štadión je posledným miestom na rovine. Zvyšok obce je na kopci. Pri odbočke na obecný úrad sa všetky kopce vlievajú do križovatky. Dominantnými na východe sú Malá Magura, odlesnený vrch Obšiar, zalesnená Končiná, ktorá pokračuje Šluchtou, Žiarom a Čiernou skalkou. Severozápadne je to odlesnený terén s osadou Biela Voda, odkiaľ sa dá prejsť na vrch Gápel a na Západné lazy. Sever obce chráni vrch Ruzin Gat. Sme v Prievidzskom okrese, na skok to máte aj do Ilavy, ale parkujeme v Čavoji. A robíme dobre. Parádna dedina.

So starostkou do džípu

V Čavoji nepoznajú rovinu. Do obchodu, do školy, na úrad aj manikúru, do krčmy aj z krčmy – všade idete hore, dole kopcom. Kondička je základnou výbavou Čavojčanov. Gro obce popri hlavnej ceste síce pôsobí celistvo, zdanie však klame. Čavoj sa rozprestiera na lazoch, takzvaných gruntoch, ktoré väčšinou nesú meno rodiny, ktorá tam žila. Pétrovci, Belákovci, Koškárovci a mnohé iné... ale aj osada Cobrial, ktorej názov dnes už ťažko odvodiť. 

Prvá žena, rozumejte starostka Čavoja, dokáže aj napriek veľkosti obce doručiť užitočné informácie do každého jej kúta. Keďže miestny rozhlas nie je „natiahnutý“ všade, spoľahnúť sa musí na sieť informátorov. „Ak je v obci nejaká akcia alebo treba informovať o dôležitých veciach, viem, komu zavolať, a títo ľudia už informácie posunú ďalej. Je na nich spoľahnutie, všetci sa nakoniec stretneme, kde treba,“ pochvaľuje si Anna Gulášová, ktorá je na čele obce druhý rok. Ako sama hovorí, ľuďom, ktorí sa v Čavoji narodili, sa žije dobre. Na tunajšie podmienky sú zvyknutí. Do Čavoja však zavíta aj stále viac chalupárov. A nie je ničím výnimočným, ak si túto podhorskú koncovú obec vyberú aj za svoj nový domov.

Pred dvadsiatimi štyrmi rokmi si na odporúčanie susedov z paneláka kúpili chatu v Čavoji aj Prievidžania Irenka a Marián. Najskôr tu trávili len víkendy, postupne si budovali miesto na dlhodobejší oddych. Po pár rokoch im bolo jasné, že si budujú domov pre život na dôchodku. Penzijný vek síce ešte nemajú, no čoraz viac času trávia v objatí prírody. Irenka sa takmer na desať rokov stala súčasťou miestneho folklórneho súboru Vrchárka. „Keď som tam prišla prvýkrát, veru som nikoho nepoznala. Ale prijali ma a spolu sme nacvičovali, vystupovali. Neskôr prišlo viac roboty – aj okolo chalupy, a tak som musela Vrchárku opustiť. Bolo to však príjemné obdobie,“ hovorí pani Irenka o tom, ako sa zžila s miestnymi.

Bez reťazí stopka

Ak prídete do Čavoja v zime, musíte počítať so snehom. Povinnou výbavou je protišmyková obuv a do auta si pribaľte snehové reťaze. So samotným nasadením vám už domáci pomôžu.

„Veru, bola zima, keď som zničila aj dvoje reťaze a troje kožené rukavice. Po dedine sa presuniete len s reťazami. Keď som však musela ísť počas dňa do Prievidze, pod dedinou som reťaze zhodila a cestou domov zas pred Čavojom nasadila,“ hovorí starostka, skúsená motoristka, ktorá nahadzovala reťaze už nejednému turistovi. Ako ľudí z nížiny nás zasvätila do reťazových tajov a vraj nahadzovanie je podstatne jednoduchšie ako zhadzovanie.

Keď sme prichádzali do Čavoja, cesty v okolí už boli posypané. Citeľná námraza nás prekvapila a aj napriek plusovým teplotám „u nás dole“ sme boli radi, že už máme auto prezuté. Ide o časť kraja, kde cestárov vidia ako prvých a ako poslední sa s nimi lúčia. O cesty priamo v Čavoji sa už stará obec, a teda má čo robiť. My sme presadli so starostkou do džípu a aj po suchých cestách išlo o adrenalínovú jazdu. Zo žartu sme navrhli, že by takéto jazdy mohli ponúkať turistom ako atrakciu. Niečo ako vozenie sa po piesočných dunách na púšti. Cestou nám naša sprievodkyňa ukazuje jednotlivé zákutia Čavoja. Vie, kde kto býva, odkiaľ sa kto prisťahoval, a my sa nestačíme čudovať, v akom teréne ľudia stavajú, prípadne chcú stavať. K chate v niektorých častiach Čavoja musíte prikúpiť aj adekvátne auto, s nízkym podvozkom by ste museli parkovať na rázcestí a ku kozubu prísť po svojich. Terén mnohí využívajú aj na jazdu štvorkolkou, no pre miestnych je to ten najjednoduchší dopravný prostriedok, ktorý im zároveň šetrí autá.

Najstrmší cintorín

Prístupovú cestu do Čavoja asi poznáte aj zo správ. Vlani sa niekoľkometrový úsek hlavnej cesty zosunul do záhrady jednej obyvateľky. Do obce sa tak dalo dostať len jedným pruhom, aj to len osobným autom. Autobusy mali konečnú pod dedinou a odtiaľ cestujúci prestúpili do mikrobusu. Stopku však dostali nákladné autá a ťažké stavbárske stroje. V obci zobrali riešenie do vlastných rúk a vytvorili základy obchádzkovej cesty. Vysypali ju štrkom z miestneho kameňolomu a potom mohli prísť krajskí cestári, ktorí položili asfalt. Čavojské ruky dali dokopy aj oplotenie cintorína. Ide o najstrmší cintorín, aký sme kde videli. Naše zdanie nám potvrdila i starostka. „Tak dlho sme hľadali dodávateľskú firmu, ktorá by nám spravila nové oplotenie, až prišla korona. Všetky oslovené firmy dali od prípadnej spolupráce ruky preč. Betón by totiž museli nosiť vo vedrách ručne, z fúrika by sa v strmom teréne zmes vyliala. Ani kopanie tu nie je jednoduché, o strojoch nemôže byť ani reči. Keď však prišla korona a ľudia ostali doma, medzi domácimi majstrami sa našli tí, ktorí boli ochotní v našich podmienkach pracovať. Predsa len, my domáci sme na miestne podmienky zvyknutí,“ opisuje stavbárske peripetie Anna Gulášová. Tú najviac pobavila novinárska otázka počas kontrolného dňa na stavbe obchádzkovej cesty. „Že či ľuďom nebude prekážať, že cesta je do kopca. Veru, toto kopec nie je, my sme zvyknutí na iné prevýšenia,“ spomína na milú príhodu spred niekoľkých týždňov.

Vyšívaná košeľa a houmofis

Šikovné ručičky však majú aj tunajšie ženy. Vyšívanie čavojských vzorov sa od svojej menovkyne naučila Marta Gažiková. Pôvodne za ňou šla s prosbou o vyšitie vzoru na košeľu pre svojho manžela. „Pani Gažiková mi však povedala, že ma to radšej rovno naučí vyšívať, že ona už toľko nevládze. Toto je moja prvá košeľa. Čavojská výšivka je typická farbami. Nájdete ju na krojoch, ale aj na úžitkových predmetoch a ja mám z nej aj šaty. Pánsku košeľu zvládnem tak za mesiac. Ja sa však s výšivkami hrám. Niektoré vzory dám dokopy a vytvorím vlastný. Najdlhšie mi trvalo naučiť sa takzvané vyrezávanie,“ ukazuje nám svoje výtvory žena, ktorá sa do Čavoja vydala a žije tu už 36 rokov. „Pochádzam z banskej obce Cigeľ, a tu sa mi páči, je tu kľud, čistý vzduch, príroda. Deti zatiaľ žijú tiež v Čavoji a neláka ich to inde. Syn je u dobrovoľných hasičov, dcéra mi pomáha v obchode a čo sa týka života v dedine, tiež je vo folklóre.“

Počas karantény Čavoj, paradoxne, zaznamenal nárast obyvateľov. Dlhodobé čísla síce potvrdzujú, že táto obec sa postupne vyľudňuje, ale korona dokáže divy. V Čavoji dnes oficiálne žije necelých 500 obyvateľov, v roku 1940 to bolo dokonca vyše 1700... Dnes ten, kto má v Čavoji chatu, prečkal v nej aj tri-štyri mesiace. Aj preto sa počas celoplošného testovania počet testujúcich dokonca zdvojnásobil. „Houmofis“, dištančné štúdium, to všetko dokázali zvládnuť aj z miesta, kde líšky dávajú dobrú noc. A teda posledná veta nie je vôbec metaforou. Líšky, medvede a diviaky sú tu udomácnené a k niektorým domom chodia pravidelne. „Napríklad tu, u Ivana. Každé ráno a každý večer sem príde medveď. Domáci si jedného dreveného medveďa dali už aj do záhrady. Ďalší sused má dreveného medveďa pred garážou,“ sprevádza nás starostka po miestach, ktoré s obľubou navštevujú veľké hnedé šelmy.

Chalupárčenie je v kurze

„A tu som minule odfotila tri líšky. Čupeli v tráve a sledovali, ako okolo nich bežím,“ pokračuje. Jej slová dopĺňa aj chatárka Irenka. „Sedela som na priedomí, keď na kopci oproti zrazu vidím medvedicu s mladými. Rýchlo som skontrolovala, či je zatvorená bránička, a išla som dnu. Líšky pri bráničke tiež nie sú ničím výnimočným.“

A prečo si ľudia za miesto chatárčenia vyberú práve Čavoj? Pohodlnejšie je napríklad Nitrianske Rudno na rovine. „Keď niekto uvidí tie lazy, až vtedy pochopí. Zamilovalo si to tu úplnou náhodou už toľko ľudí. Raz u nás na obecné dni prišiel hrať bratislavský diskdžokej a zrazu povedal, že on odtiaľto už neodíde. A tak sa aj stalo. Okamžite začal hľadať domček. Pridal sa aj ďalší jeho kolega,“ ukazuje na výhľady nad Čavojom Anna Gulášová a cestou sa zastavíme pod križovatkou na Bielu vodu.

Stoja tam drevenice s krásnym dvorom a na bráničke napísané Zbojnícke chalúpky. Sú dôkazom toho, že aj v obkolesení hôr, na konci kraja (a niekto by povedal, že aj na konci sveta), sa dá podnikať v turistickom ruchu. A, samozrejme, mnohých sem láka príroda, nespočetne veľa možností na turistiku, hubárčenie, ale aj bicyklovanie. Áno, aj v Čavoji sa dá bicyklovať. Chce to síce kondičku, no sú medzi nami aj zdatnejší športovci a cyklisti, ktorým rovné cyklotrasy popri rieke či hlavnej ceste nestačia. Čavoj sa preto uchádza o dotácie a v pláne majú budovanie až troch cyklotrás ponad malebnú obec.