Farár v Hornej Marikovej Milan Kováč stál 12. augusta 2016 pri zhorenisku dreveného kostola v Ráztoke. „Pozeral som sa na torzo kostola, ktorý niekto úmyselne podpálil.“

Boli pri ňom plačúci chlapi, a to už je v Marikovej čo povedať. Pozerali sa na mňa, čo s tým. Spýtal som sa Martina Babečeku, či mi pomôže, a on sľúbil pomoc. Vtedy som povedal, že postavíme kostol znova. Vedel som, že ak to sľúbil, zvládneme to. Keby odmietol, nepustil by som sa do toho,“ spomínal si na ťažké chvíle Kováč. V Marikovej stále platí slovo chlapa a dá sa naň spoľahnúť, netreba na to žiadne zmluvy. Ako s odstupom hodnotí, bolo to emočné rozhodnutie. So stavbou drevených objektov nemal skúsenosti a veril, že do roka bude kostol stáť. Chlapi z obce mu vysvetlili, že sa musí najskôr postaviť hrubá stavba, aby „sadla“, a to si žiada čas.

Pôvodný kostol postavili v rokoch 1948 – 1951 a v širokom okolí to bola jediná drevená sakrálna stavba. „Bol to taký cukrík a ľudia zo širokého okolia ho milovali. Chodili sem na omše, konali sa tu sobáše a Marikovčania boli ochotní deliť sa o ten kostol s inými, a to bola dobrá investícia,“ hodnotí farár postavenie filiálneho kostola v mysliach ľudí. Stavali ho počas doby nepriateľskej voči stavbám kostolov. Aj preto ho vtedajší farár Alexander Klabník nazýval kaplnka, aby nedráždil vrchnosť. Veža bola projektovaná smerom do doliny, čo má aj logiku kvôli zvoneniu, ale stavitelia ju skryli za kostol. Neskôr ju museli rozobrať a znova ju postavili ku vchodu do kostola. Milan Kováč organizoval tretiu opravu kostola a odvtedy má k nemu hlboký vzťah. Ľudia miesto na jeho stavbu hľadali, je posvätné, úžasné a krásne. Slúžilo najmä obyvateľom osád Ráztoka a Stolečné, veď Ráztoka mala vtedy toľko obyvateľov čo dnes Horná Mariková.

„Po dvoch rokoch tu stojíme pred hrubou stavbou a je to zázrak, že sa všetko podarilo v takom krátkom čase poskladať a urobiť. Vďaka starostovi Hornej Marikovej Miroslavovi Hamarovi sa dali do poriadku pozemky pod kostolom, ktoré patrili viacerým majiteľom. Poďakovanie patrí Mestským lesom v Považskej Bystrici za drevo na chrám, pracovníkom píly, čo dokázali vyriešiť rezanie dvanásťmetrových trámov, darcom finančných prostriedkov od drobných po tých väčších. Spomeniem napríklad farské úrady Papradno i Divina pri Rožňave. Najväčšia vďaka patrí chlapom i ženám, čo sa podieľali priamo na výstavbe kostola,“ adresuje svoju vďaku Milan Kováč. Skromne hovorí, že by bolo od neho trúfalé tvrdiť, ako staval kostol. Vraj iba „miništruje“ pri stavbe a má česť byť pri tejto aktivite. Chlapi, ktorí lavice v kostole veľmi nederú, hovoria, že to s Božou pomocou zvládnu. Aktívnemu farárovi sa podarilo presvedčiť ľudí, že stavba je prestížna záležitosť, a nie brigáda. Muži sa museli zapisovať do  poradovníka, kedy môžu prísť robiť, podobne aj ženy, ak chceli variť pre robotníkov. Hoci sa nadrú, robotu si vychutnávajú. Nasmejú sa, berú túto činnosť s nadhľadom, lebo sa určitým spôsobom stávajú večnými v povedomí miestnych ľudí, a to stojí za námahu.

Vďaka patrí hasičom, že zachránili aspoň spodné drevá zrubu starého kostola. Architekt mal jednoduchšiu prácu pri zameraní objektu, navyše sa spodné drevá využijú na výrobu lavíc. Prístavbu kostola využijú na prezentáciu zachránených častí stavby, v objekte uložia aj časozbernú schránku. V štítovej valbe nad oltárom bude kríž z ohorených brvien, len namiesto Krista bude na ňom Božské srdce Ježišovo, ktoré je patrocíniom kostola. Jedinou pôvodnou časťou bude zámka s kľúčikom z bohostánku, ktorú našiel funkčnú na zhorenisku. Obnovia aj pôvodné maľby na stenách s tvárami ľudí z Ráztoky.

„Je požehnaním, že mám vo farnosti stolárov, tesárov, rezbárov. Všetko si dokážeme vyrobiť sami, nebude to pôvodný kostol, ale jeho mladší brat. Posvätné miesto ostane, ale bude zaodeté do nových šiat. Budúci rok na jeseň bude kostolík funkčný, posvätíme ho v roku 2020 na deň jeho patrocínia. A prečo sme ho postavili? Lebo človek, ktorý to miesto zničil, nemôže mať posledné slovo,“ uzavrel Milan Kováč.

text: Leo Kužela

foto: fb Kostolík Ráztoka, Radovan Stoklasa