Sedieť doma na gauči, pozerať dookola negatívne správy o pandémii a nič nerobiť? Každý z nás si určite našiel nejakú aktivitu, aby sa počas karantény tak trochu nezbláznil. Aj mne jedného dňa zazvonil telefón a z druhej strany sa ozvala kamarátova výzva: „Počuj, nejdeme cez víkend na bicykel? Dáme tri hrady – Tematín, Beckov a Čachtice. Bude to makačka, ale doma je to ešte horšie.“

To najťažšie na úvod – Tematín 

Dvakrát ma presviedčať nemusel. Vždy som rád obdivoval krásy Trenčianskeho kraja. „A to bude len začiatok, toto leto dáme oveľa viac,“ opakoval. Bicykel polozapadnutý prachom v pivnici by sa tiež potreboval prebrať zo zimného spánku. Hoci platili prísne hygienické opatrenia nariadené štátnymi inštitúciami, pohyb v prírode už bol koncom apríla povolený. Koronabajk potreboval menšie technické „ošetrenia“, ale na sobotňajšie ráno bol pripravený ako lusk. Keďže cestovanie vlakom bolo ešte rizikové, naložil som ho v Bratislave do kufra auta a zamieril ku kamarátovi do Piešťan. „Od nás to dáme po hrádzi smer Horná Streda, potom do Hrádku a odtiaľ na Tematín a následne uvidíme podľa toho, koľko síl budeme mať,“ predostrel plán Erik. Okrem klasickej cyklistickej výbavy tentoraz nemohli chýbať ani rúška či návleky na prekrytie úst a nosa. Samozrejmosťou bola nejaká „svačinka“ a pitný režim, keďže sme v tom čase nevedeli odhadnúť, či bude cestou čosi otvorené. Napokon sa k nám pridali aj ďalší dvaja bajkeri. Avšak s tým, že dajú len Tematín a ďalej sa od nás odpoja.

V obci Hrádok sme na križovatke viacerých cykloturistických trás odbočili vpravo.

Zhruba šesťkilometrové stúpanie na zrúcaninu bolo plynulé najskôr po asfalte v obci a následne po štrkovom podklade. Sem-tam sme naďabili na väčšie kamene či popadané konáre. Na najnižšom prevode a s dobre rozloženými silami a troma krátkymi zastávkami sa to však dalo zvládnuť.

„Telo vládze, ale nohy nejak neposlúchajú,“ smiali sme sa cestou nahor. „Dobre, že sme dali Tematín ako prvý, kým ešte máme sily. Beckov a Čachtice už budú oproti tomuto brnkačka,“ zhodli sme sa. Občas sme stretli aj skupinky peších turistov, ufujazdili okolo nás akurát tí, ktorí si na cestu nahor zvolili elektrobike. Cestou na vrchol nás prekvapil mobilný operátor, ktorý nás automaticky pripojil na českú sieť. To sme sa na chvíľku aj zhrozili, či nás potom nezaregistrujú, že sme boli v zahraničí, a budeme musieť absolvovať štrnásťdňovú štátnu karanténu. To by nás v práci či doma asi nepochválili...

Bicykle nad hlavou

Cez lokalitu Pod Chlmom sme sa dostali až pod zrúcaninu hradu Tematín, pred krásnu ruinu vo vrchoch Považského Inovca. Najskôr sme víťazoslávne dvihli nad hlavu bicykle a pred vstupom priamo na hrad sme podporili zbierku na podporu jeho opravy. Krásne slnečné počasie nám poskytlo neskutočné výhľady z plošiny pri hlavnej veži na celé Považie, ale v pozadí aj na Malé i Biele Karpaty. Zaberačka do kopca sa nám vrátila cestou späť, keď sme sa mohli vyjašiť pri zjazde rovnakou trasou. Museli sme byť obozretní a opatrní. Trocha nepozornosti a môžete pri páde utŕžiť boľačky. To sme pocítili aj na vlastnej koži, ale nič vážne okrem odrenín či modrín sa nestalo.

V Hrádku sme sa na križovatke ciest rozdelili, dvaja zo štvorčlennej posádky si to namierili naspäť do Piešťan a my s Erikom sme pokračovali po ceste smerom na Hôrku nad Váhom, Novú Ves nad Váhom, Kočovce, aby sme zdolali ďalší z našich naplánovaných cieľov – hrad Beckov. Keďže bola nedeľa, áut na ceste bolo minimum, držali sme aj svižné tempo. Naším plánom bolo dať si v Beckove kofolu, radlera a niečo pod zub, no vzhľadom na hygienické opatrenia boli prevádzky zatvorené. Výstup na Beckov bola rýchlovka, akurát priamo na hrad sme sa nedostali, tak sme si oddýchli na priľahlom susednom kopčeku.

Ani radler, ani Čachtice

Treťou destináciou mal byť hrad Čachtice. Z Beckova sme sa vybrali po hrádzi smerom na Nové Mesto nad Váhom, lenže parťák dostal defekt. Na mieste sme ho opravili, lenže nechceli sme riskovať, či to plášť vydrží, a tak sme Čachtice z itinerára napokon vypustili a z okresného mesta sme si vychutnali jazdu po novej cyklotrase až do Hornej Stredy a následne do Piešťan. Summa summarum, zdolali sme vyše 60 kilometrov za 3 hodiny a 45 minút s priemernou rýchlosťou 17,2 km/h a s prevýšením 610 m. Rozlúčili sme sa s tým, že si prezvoníme, naplánujeme niečo ďalšie a spoznáme Trenčiansky kraj z inej perspektívy.

Hrebeňom Považského Inovca

Situácia sa po dvoch týždňoch zopakovala. Opäť to začalo telefonátom a tentoraz bol plán cyklotrasy náročnejší. Východiskovým bodom boli znova Piešťany a vo dvojici sme sa vybrali z kúpeľného mesta spoznávať zákutia Považského Inovca. Cez Gonove Lazy sme prešli hranicu Trnavského a Trenčianskeho kraja, dostali sme sa na kopanice medzi Starou a Novou Lehotou. Z Hornej Dolnej, strediska kultového televízneho seriálu, sme si vyšliapali po autostráde kopec až na Bezovec. Oproti predošlej cyklotúre nás už vítali aj otvorené prevádzky a množstvo turistov. Na občerstvenie sme zvolili Kolibu Bezovec, kde sme si z ponuky vybrali tradičný „smažák“ s hranolčekmi a k tomu jednu čapovanú desiatku. „Po dlhých týždňoch karantény konečne orosené,“ tešili sme sa ako malí chlapci. Tak málo stačí ku šťastiu.

No vedeli sme, že nás čaká náročná trasa hrebeňom Považského Inovca. Všetky sprievodcovské webstránky ju označovali za jednu z najkrajších. A veru neklamali. Z lyžiarskeho strediska sme sa vybrali po červenej turistickej značke. Po úseku, ktorý prechádzal prevažne lesom, sme sa dostali až do Sedla pod Panskou Javorinou. Vďaka perfektnému turistickému značeniu sme ani na chvíľu nezaváhali, že by sme mohli dostať nálepku „bludní Holanďania“. Aj keď kamoš určitý čas v Holandsku pracoval...

Náročné stúpania vyvažovali aj krátke zjazdy, pri ktorých sa dalo vydýchnuť. Ďalším naším oddychovým miestom sa stalo Sedlo pod Ostrým vrchom, v ktorého blízkosti sa nachádza útulňa s prostým názvom „izba“. Je tam aj možnosť pripraviť si vlastné jedlo. Túto alternatívu sme nevyužili, zato sme doplnili čistú vodu z prameňa, ktorý je kúsok od chaty. Lahodná, osviežujúca voda nám dodala energiu, aby sme sa dostali na jeden z vrcholov – Ostrý vrch. Tam sme stretli aj niekoľko peších turistov, ktorí obdivovali dvanásťmetrový drevený dvojkríž. Zároveň sme sa ako správni turisti zapísali do vrcholovej knihy ukrytej pod ním.

Len pár metrov odtiaľ sa nachádza aj prosba lesa pútnikovi, vytesaná do dreva, ktoré je zastrčené do zeme: „Keď ideš okolo, nezdvihni na mňa ruku, lebo som drevo tvojej kolísky, posteľ, na ktorej spíš, dvere tvojho domu, strecha tvojho domu, trám tvojho domu, jedálenský stôl, teplo tvojho krbu, nakoniec aj dosky tvojej rakvy, na ktorej spočinieš na konci života, pútniku! Ktorý kráčaš okolo lesa, neubližuj lesu, lebo je to tvoj priateľ.“

Z náučnej tabule sa zase turista dozvie o významnom národovcovi Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi.

Konečne...

To už nám z lesa viac-menej ubúdalo, naskytali sa pekné výhľady na okolie a pred nami bol vytúžený cieľ – Inovec, najvyšší vrch Považského Inovca. Ešte sme sa však zastavili na predvrcholoch – Krželnici či vyhliadke Palúch. S pribúdajúcim cieľom ubúdali sily, tak sme si na mobile púšťali aj známu pesničku „Když nemůžeš, tak přidej víc. Zakřič prostě z plných plic. Že slovo nejde neexistuje...“ Keď sme prekonali aj vlastné limity, znova sme sa dostali do zalesneného územia. A keď sme medzi stromami zbadali vysielač, vedeli sme, že sme blízko našej vytúženej destinácie. Ako sme sa na Inovec tešili, tak sme sa z neho aj rýchlo spustili. Po zjazdovke k Chate pod Inovcom, kde sme sa občerstvili a doplnili tekutiny, hoci po uvoľnení karanténnych opatrení tam bol nával ľudí ako na „Václaváku“.

Pochutili sme si na bryndzových haluškách, hodili do seba čapovanú kofolu, doplnili zásoby vody a spustili sa do Selca po zelenej turistickej značke. Nad dedinou sme sa pokochali výhľadom na náš zdolaný Inovec a pokračovali do Kálnice, kde sme sa napojili na červenú turistickú značku, a po cestnej komunikácii sme sa cez Kočovce, Novú Ves nad Váhom a Hôrku nad Váhom dostali až do Hornej Stredy, odkiaľ sme sa vrátili do Piešťan.

Takmer 80 km v kopcoch sme zvládli za deväť a pol hodiny. Korona nekorona, už teraz sa teším na ďalší telefonát.

foto: Jakub Luliak