Bradlo je skalnatý vrch s kamennou mohylou so štyrmi pylónmi, kde sú uložené pozostatky prvého ministra obrany Československej republiky gen. Milana Rastislava Štefánika a jeho druhov – talianskych letcov. Biele kamene svietia doďaleka, ale akoby nazerali do rodnej obce významného Slováka – do Košarísk. Tie sú odtiaľ, ani čoby kameňom dohodil.

Na vrchole kraja

S Bradlom som sa prvýkrát stretol v roku 1967, keď sme ako študenti Strednej všeobecnovzdelávacej školy v Trenčíne putovali peši na toto významné miesto. Z hlbín pamäti sa mi z tohto silného zážitku vynára báseň Martina Braxatorisa-Sládkoviča:

Na Bradle zádumčivom,

na samom jeho holom končiari,

tam v skale tvrdej, v štrku žlto-sivom,

tam v sladkom chotári,

spí orol-generál,

čo putá rabstva chrabro roztrhal.

Otázka, prečo práve na Bradle odpočíva veľký syn slovenského národa, nás priviedla do Brezovej pod Bradlom, kde sa v Národnom dome Štefánikovom nachádza Pamätná izba Dušana Samuela Jurkoviča. Jej vedúci Martin Valihora je zároveň vedúcim Útvaru kultúry a miestnych tradícií MsÚ Brezová pod Bradlom a človekom, čo ovláda históriu výstavby pamätníka od vzniku prvej myšlienky, cez realizáciu stavby až po súčasnosť. Na jazyk sa tisne otázka, prečo sa pri výstavbe pamätníka realizovala myšlienka rodáka z neďalekej Turej Lúky Dušana Samuela Jurkoviča.

Dušan Jurkovič - otec myšlienky

„Počas prvej svetovej vojny musel Jurkovič ako občan Rakúsko-uhorskej monarchie narukovať,“ začína odvíjať príbeh Martin Valihora. „Ako architekt mal na starosti výstavbu vojenských cintorínov v západnej Haliči. Vybral si okres Žmigród východne od Krakova a navrhol, vybudoval 42 vojenských cintorínov a pamätníkov. Získal veľké skúsenosti s memoriálovou architektúrou, ktoré potom využil aj pri návrhu mohyly na Bradle. Jeho originalita spočívala v skutočnosti, že na rozdiel od iných architektov budoval tie cintoríny mimo osídlenia v okolitej prírode a krajine. Vyskúšal si tam, ako citlivo zasadiť architektúru do okolitej krajiny, aj prácu s rôznymi materiálmi. Niektoré cintoríny realizoval z kameňa, iné z dreva, niektoré v kombinácii týchto materiálov. Už v tomto období rozmýšľal o pamätníku obetiam vojny v Brezovej pod Bradlom.“

Pôvodná predstava spočívala vo vybudovaní pamätníka na počesť povstania v roku 1848, hurbanovských bojov, ktorých sa zúčastnila aj Jurkovičova rodina. Vybudovali ho na miestnom cintoríne a stal sa miestom posledného odpočinku Dušana Jurkoviča.

Na základe tejto myšlienky a svojich bohatých skúseností s tvorbou memoriálovej architektúry bol Jurkovič schopný reagovať veľmi rýchlo, keď sa dozvedel o Štefánikovej smrti 4. mája 1919. Bol zároveň presvedčený, že tento výnimočný človek potrebuje aj výnimočné miesto posledného odpočinku. Navrhol preto Bradlo, vrch s nadmorskou výškou 543 metrov, ktorý je ozajstnou dominantou Štefánikovho aj Jurkovičovho rodného kraja. Jurkovič bol presvedčený, že to je výnimočné miesto pre posledný odpočinok národného hrdinu.

„Jurkovič prišiel s myšlienkou pohrebu a výstavby pamätníka aj vďaka tomu, že navrhoval haličské vojnové cintoríny. Navyše bol rodák z tohto kraja a dobre to tu poznal. Vybral vrch nad krajinou, navrhol túto ideu rodine a získal na to súhlas Štefánikových pozostalých, dokonca aj vládnych predstaviteľov. Jurkoviča v máji 1919 poverili prípravou pohrebu Štefánika a talianskych letcov. Čiže on je otcom tejto myšlienky, presvedčil rodinu aj štátne orgány a získal ich súhlas,“ argumentuje Valihora.

Dve rozlúčky s výnimočným Štefánikom

Pohreb naplánoval do dvoch dní a na dve miesta. Prvý deň pohrebu Štefánika a jeho talianskych druhov bol v sobotu 10. mája 1919 v Bratislave – v novom centre Slovenska. Bola to vlastne prvá demonštrácia hodnôt nového štátu. Z areálu posádkovej nemocnice sídliacej v arcibiskupskom paláci (dnes tu sídli Úrad vlády SR) sa vydal sprievod ulicami mesta na železničnú stanicu. Rakvy Štefánika a talianskych letcov viezli zo všetkými vojenskými poctami na lafetách kanónov, sprevádzala ich čestná stráž legionárov. Za Štefánikom kráčal pedel so žezlom Univerzity Karlovej. Rakvy naložili na vlak, v sobotu večer ich previezli do Brezovej pod Bradlom. Štefánikova rakva bola uložená na noc v evanjelickom kostole, rakvy troch letcov v katolíckom kostole v Brezovej.

V nedeľu 11. mája pokračoval pohreb sprievodom do Košarísk a odtiaľ hore na Bradlo, kde bola pripravená jednoduchá pohrebná výzdoba. Konal sa sedem dní po Štefánikovej smrti. Predtým však poslal Jurkovič na Bradlo vojakov, ktorí pomocou výbušnín vytvorili na mieste mohyly štvorhrob do tvaru kríža. Vo vrchole kríža bola uložená rakva Štefánika, v troch ramenách rakvy talianskych letcov. Okolo štvorhrobu boli vztýčené štyri pylóny. Mali drevenú kostru, boli potiahnuté čiernou látkou a obložené čečinou. Symbolizovali štyroch mŕtvych. Pohrebu sa zúčastnilo asi 30 000 ľudí, najmä z blízkeho okolia. Zhromaždenie sa stalo najväčšou akciou, kde sa stretli Slováci s národným cieľom. Za bývalej monarchie im niečo také nepovolili.

Dva milióny korún od ľudí

Podľa slov Martina Valihoru mal Jurkovič už pri pohrebe presne premyslenú predstavu budúcej mohyly. Aj pohrebná výzdoba stála na mieste budúcej mohyly, kde Bradlo vybiehalo do tvaru pyramídy, a objavili sa aj štyri pylóny. Jurkovič krátko po pohrebe predstavil plány budúcej mohyly. Na ich realizáciu však musel čakať dlhých osem rokov. Spôsobila to skutočnosť, že rozpočet na stavbu počítal s celkovou sumou 2 800 000 korún. Jurkovič loboval, kde sa dalo, obchádzal štátne úrady, navštívil i prezidenta Masaryka v Lánoch. Ministerstvo obrany, Památník národního osvobození a prezident Masaryk dali dohromady 800-tisíc korún. Chýbajúce dva milióny sa podujal vyzbierať Spolok pre postavenie mohyly v zbierke od ľudí a trvalo osem rokov, kým sa podarilo tieto financie vyzbierať. Mohylu preto začali budovať až v roku 1927.

„Dušan Jurkovič mohylu navrhol tak, že vnútorné priestory s telesnými pozostatkami sú uzavreté a neprístupné, lebo dbal na pietu k zomrelým. V expozícii máme plány mohyly aj otvárací model, na ktorom vidieť vnútorné priestory tumby,“ pokračuje Valihora.

Stavba vyrástla obdivuhodne rýchlo, keď sa už pustili do práce. Celé to obrovské dielo má dĺžku 96 metrov a šírku 70 metrov a vybudovali ho za 280 pracovných dní. V kameňolome Dreveník na Spiši ťažili travertín, tam ho aj opracovali na kvádre s presne určenými rozmermi. Každý kameň dostal svoje číslo a železnicou ich vozili do Brezovej pod Bradlom. Pred začiatkom stavby vybudovali na Bradlo cestu, ktorá slúži dodnes. Mohyla je travertínom obložená len zvonku, jadrá pylónov i oporné múry terás sú z liateho betónu, čo veľmi urýchlilo prácu. Stavbári mali k dispozícii iba jedno nákladné auto, materiál pomáhali voziť aj furmani z okolia. Z dnešného otoča viedli k mohyle koľajnice pozemnej lanovky, ktorou dostávali materiál na stavbu.

Pamätník prežil aj normalizáciu 

Dušan Jurkovič mal v hlave ešte jeden projekt. Chcel pristavať k mohyle dve terasy, ktoré by slúžili ako pamätník letcom, padlým v druhej svetovej vojne. Západný odboj sa pomaly začal zaznávať a táto myšlienka sa nikdy neuskutočnila.

Socialistický režim sa nestaral o údržbu tohto pietneho miesta, a preto mohyla nebola udržiavaná. Jej veľká obnova sa uskutočnila po roku 1989 a bolo treba vymeniť 30 % travertínu.

„Pri mohyle sa konali spomienkové oslavy, ktoré utlmila vojna, a pre minulý režim Štefánik nebol hrdinom. Ľudia sa začali na Bradle opäť schádzať koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia, ale nástup „normalizačného procesu“ tradíciu prerušil. Až po roku 1989 sa naplno obnovila tradícia májových stretnutí na Bradle,“ ukončil pútavé rozprávanie Martin Valihora.

Expozícia Pamätnej izby Dušana Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom ponúka na malom priestore množstvo dokumentov i trojrozmerných predmetov, podporených odborným výkladom a neopakovateľným osobným vkladom jej vedúceho. Rozhodne sa ju oplatí navštíviť a stráviť chvíle so spomienkou na osobnosti, rodákov z tohto krásneho kraja.

autor: Leo Kužela