Spolu so zámkom tvoria nerozlučné duo, jeden zo symbolov Bojníc. Najstaršia zoologická záhrada na Slovensku vedno s Národnou ZOO Bojnice lákajú turistov z celého Slovenska, no prichádzajú sem aj zahraniční návštevníci. Ľudia z blízkeho okolia zas areál často využívajú na rodinné prechádzky. V tomto krásnom prírodnom prostredí pracuje aj Jaroslav Slašťan. Pochádza z Kremnice, srdce a láska k zvieratám ho však priviali na hornú Nitru. Bojnickú ZOO reprezentuje ako jej hovorca.

Váš vzťah k prírode je asi pozitívny. Ako ste sa však dostali k práci v ZOO?

„Pracoval som ako ekológ pre jednu zahraničnú firmu a monitoroval som stav fauny, flóry a biotopov. K prírode som mal blízko od malička. Vyrastal som v Kremnici, prázdniny som trávil u starých rodičov na Ihráči, čo je krásna podhorská obec na strednom Slovensku. Tam som si vytvoril vzťah k zvieratám. Viac ma zaujímali zvieratá ako nejaká technika alebo autá. Som desať rokov dobrovoľným strážcom prírody, takže mám skúsenosti s odchytom zvierat, s rehabilitáciou aj s umiestňovaním. Viem sa k zvieratám priblížiť, viem, ako sa k nim správať. Sprevádzam aj zahraničných fotografov na rôznych fotoexpedíciách, robím kurzy stopovania divokej zveri. Aj na základe toho ma oslovili, prihlásil som sa do výberového konania a teraz tu pracujem.“

O práci v ZOO sníva nejedno dieťa. Je to aj pre vás „dream job“ – vysnívaná práca?

„Je to zaujímavá robota. Dovtedy som bol zvyknutý na našu pôvodnú karpatskú faunu. Tá je mojou srdcovkou, najmä medvede. A tu som sa stretol aj s exotickými zvieratami, ktoré majú iné správanie aj vlastnosti. Musel som si na ne zvyknúť a nájsť si k nim cestu. Už aj ich samotné názvy, latinské či vedecké pomenovania bolo pre mňa náročné zvládnuť. Predsa len, v tomto veku.“ (smiech)

Išli medvede teraz bokom alebo sa stíhate venovať aj im?

„Medveďom sa venujem stále. Na území Kremnických vrchov neprestajne robím monitoring. Niekoľkokrát ročne kontrolujem brlohy, medvede chodím fotografovať a tiež sprevádzam iných fotografov. Medvede sú mojou srdcovkou a vždy aj budú.“

Bránou zoologickej záhrady prechádzajú tisíce ľudí. Správajú sa tak, ako sa v ZOO patrí?

„Mojou túžbou je, aby sa ľudia v zoologickej záhrade správali s rešpektom. A to nielen k sebe navzájom, ale aj k zvieratám. Správanie niektorých ľudí je doslova divné. Treba byť všímavý k zvieratám a občas je dobré si prečítať štítky pri zvieratách. Napríklad, stojí rodinka pri orangutanoch a ja počujem, ako ocko deťom vysvetľuje, že sú to gorily, a pritom tam má dve informačné tabule... A vôbec to nie je vtipné, je to smutné. Už deti totiž uvádzame do omylu.“

Počas zimných mesiacov je v ZOO vždy menej ľudí. Okrem toho tu máme pandémiu, takže počet návštevníkov určite klesol. Povedzte nám za zvieratá, ako sa majú v takomto období?

„Sú pokojnejšie, je to pre ne aj psychická úľava. Ak im počas vysokej návštevnosti ľudia klopú na sklá či štrngajú na pletivo, sú hlučné, je to pre ne nepríjemné. Teraz sú prirodzenejšie a vidno to aj na ich správaní. Niektoré zvieratá, ktoré znášajú aj mínusové teploty, sú stále vo výbehoch, exotické sme zazimovali. Vonku však môžete vidieť ťavy, zebry, a kým boli slony v starej expozícii, chodili na chvíľu von aj ony.“

Keď sme pri slonoch, ako sa majú Maja a Guľa v nových priestoroch?

„Presťahovali sme ich v decembri, postupne si zvykajú. Zmenu zvládajú celkom dobre, ale všetci sme veľmi opatrní. Predsa len, tridsať rokov žili na jednom mieste. Nové priestory sú však moderné, podstatne väčšie, exteriérový výbeh bude plný zelene, stromov. Interiér je dvojpodlažný, je tam aj špeciálny priestor na veterinárne ošetrenie. A kým pre slony ide o zlepšenie životných podmienok, návštevníci si tiež prídu na svoje.“

Upozornenie: Rozhovor sme robili pred sprísnením protiepidemických opatrení, zoologické záhrady sú od polovice februára pre návštevníkov zatvorené.