Legenda slovenského športu Ján Zachara oslávil deväťdesiatku, no stále sa vracia k boxu

Prichádzame do ilavského fitnescentra v starom dome na poschodí. Vekový priemer okolo nás asi 30 rokov. V rohu miestnosti je malý ring, útočisko športového velikána. Ján Zachara má tradičný rituál a prezliekať sa chodí zásadne na presne určené miesto. Zlatý olympionik v boxe z roku 1952 si takéto „celebritné maniere“ môže dovoliť. Nárok na ne mu vzniká úspechmi aj vekom. Tento rok oslávil okrúhlu 90-tku.

Dohodnuté stretnutie vo fitnescentre nie je žiadny spomienkový návrat na zašlé časy, či kulisa na fototermín. Trikrát do týždňa si sem olympijský víťaz v boxe prichádza udržiavať kondičku a odovzdať skúsenosti novým generáciám boxerov. Aj keď sám uznáva, že za tie roky sa pohľad na box diametrálne zmenil. „Dnes chcú za každú cenu diváci vidieť tvrdý boj s tvrdým dopadom jedného boxera na zem. Ja som skôr zástanca akéhosi pästného šermu. Box je predsa ten najjemnejší šport – veď sa robí v rukavičkách,“ hovorí Zachara, ktorého tiež považovali za pästného šermiara. Viac ako box oceňuje počas tréningu gymnastiku, ktorá telu dopraje silu a ohybnosť.

Prezlečený do športového sa rozhliadol po telocvični a zazrie mladú dievčinu, ako si viaže bandáž na ruku. Boxer k nej pristúpil a s pokorou jemu vlastnou jej vysvetľuje osvedčenú metódu, pretože obväz na zápästí dokáže pri boxe urobiť divy. Pridávajú sa mladí chlapci a spúšťa sa debata o turnajoch, termínoch aj o bežnom živote. Tréner sa svojich zverencov pýta na zdravotný stav, hoci by sme pri takýchto stretnutiach generácií čakali opačné garde otázok.

Tréning nevedie Ján Zachara sám, skôr nad ním drží ochrannú ruku. Jeho rady ako, kedy a kam vystreliť ruku si však radi vypočujú všetci. Keď ukazuje svoje hmaty-chvaty, máte pocit, že Zacharov úder ani nemôže bolieť. Ladné pohyby a kondičku mu závidia mladšie ročníky. Vytrvalosť si však netrénuje len v telocvični. Dnes populárne „krokovanie“ praktizuje už celé roky. Pešo chodí aj na cintorín. K hrobu svojej manželky denne vyjde 105 schodov. Nerobí to preto, že musí, ale že chce. „Nie ja, ale manželka obetovala život pre môj box. Ona sa starala o domácnosť, kým som bol na sústredeniach, na súťažiach. Niekedy to boli aj dva mesiace, čo som nebol doma. A ona to všetko zvládla. Vedela, že pre šport sa treba obetovať a obetovať sa musí celá rodina, nie iba samotný športovec,“ spomína na svoju najväčšiu životnú oporu Annu.

Ak si dnes predstavujeme pästiara ako mohutného chlapa s horou svalov, ktorý sa má najmä udržať na nohách, Ján Zachara si boxerský ideál predstavuje inak. Dôležitá je podľa neho svižnosť a aj záľuba v tancoch. „Valčík, tango a polka sú pre boxera najlepším tréningom. Nič nenaučí nohy lepšej koordinácii ako práve tanec.“ Na svojom konte má Ján Zachara okrem zlatej olympijskej medaily z Helsínk aj titul dvojnásobného majstra Slovenska a štvornásobného majstra Československa. Účinkovanie pod piatimi olympijskými kruhmi si vyskúšal aj v roku 1956, kedy sa prebojoval do štvrťfinále. Súčasní olympijskí šampióni získajú dnes okrem spoločenského aj finančné ohodnotenie. V čase Zacharovho zlata to bolo úplne inak. Čakalo ho povýšenie hodnosti nadporučíka, 12 zväzkov Stalinových spisov, hodinky a tri metre látky. Niektorí to dnes berú ako dobrý vtip, zasmejú sa. Ján Zachara konštatuje – bola taká doba...

Ján Zachara profesionálne odboxoval 450 stretnutí. Aktívnu kariéru boxera ukončil pri tomto čísle v roku 1959. Odvtedy sa k ringu vracia na pozícii trénera. Muž útlej postavy je dôkazom toho, že v boxe nie je dôležitá tvrdosť, ale rýchlosť a schopnosť predvídať kroky súpera. Malý veľký muž, legenda slovenského boxu a celého slovenského športu dokonca dostal od UNESCO čestný titul Rytier fair-play.

Text: ras