Kedysi tu bolo rušno. Po druhej svetovej vojne žilo na tomto mieste vyše sedemsto obyvateľov. Postupne sa však ľudia odtiaľto rozutekali za prácou alebo sa porozliezali kade-tade po svete. Počet obyvateľov začal klesať. Deti sa nerodili a starší prirodzene odchádzali na večnosť. Dnes v tejto malebnej dedinke s názvom Trebichava, ukrytej v objatí Strážovských vrchov a ležiacej v okrese Bánovce nad Bebravou, žije len tridsaťosem ľudí.

Po takmer deviatich rokoch sa vraciame na miesto, ktoré sme s rubrikou Na konci kraja navštívili v máji roku 2016. Práve v Trebichave sme odštartovali sériu výprav po trenčianskom regióne a miestach, kde sa spravidla už iba muchy otáčajú a líšky dobrú noc dávajú. Bola to prvá reportáž, s ktorou sme spustili tento nevšedný kolotoč. Ale tam, kde sme našu cestu začali, tam je symbolické sa vrátiť. Do Trebichavy sme prišli, aby sme zistili, čo všetko sa tu od našej prvej návštevy zmenilo. 

Bicyklom na autobus do Bánoviec?

Bolo slnečné popoludnie. Ostré slnko odrážalo lesk z polozamrznutého Trebichavského potôčika. Naokolo čvirikali vtáčiky, ale pri domoch temer nikoho. Ako sme sa blížili do epicentra cez Kukučínovu ulicu – jej skrátený názov KUKU je umiestnený aj na kopci nad dedinou –, stretli sme miestneho obyvateľa na bicykli. Nemal na nás čas a ani sme ho nezdržiavali. Ponáhľal sa na autobus do Bánoviec a ten chodí z Trebichavy symbolicky raz za sto rokov. Aj sme sa miestneho zabudli opýtať, či s tým bicyklom išiel rovno do autobusu, alebo bicykloval za autobusom, alebo ako to vlastne myslel. S ľuďmi na konci tohto kraja sa život nemaznal, zvyknutí sú na všeličo... Po príchode do cieľa pri obecnom dome nás privítal Ján Ďuračka, narodený v jednom z domov, do ktorého sa pravidelne vracia, hoci žije v Bánovciach nad Bebravou. „Trávim tu niekoľko dní v týždni. Chalupu treba poriadne vykúriť, postarať sa o záhradku i včely a porobiť ďalšie domáce práce,“ spokojne vysvetlil. Okrem toho tu má vraj aj ďalšie povinnosti, napríklad pravidelné účasti na výročných schôdzach, pričom jedna z nich sa konala deň po našej návšteve. Dedinka je svojou atmosférou a reliéfom veľmi špecifická. Tichá, takmer vyľudnená, no rozlohou pomerne veľká. Má dve hlavné ulice pripomínajúce nohavicové gate – pravú a ľavú, ktoré lemuje približne sto päťdesiat domov. Zaujímavosťou však je, že len desatina z nich je obývaná. Niektoré sú opustené, takmer na kosť schátrané, iné zas obyvatelia pretvorili na útulné ľudové chalúpky. Napriek tomu, že je v Trebichave veľa pozemkov, trvalý pobyt tu má celkom tridsaťosem obyvateľov. Ale prečo?

Cudzím trvalý pobyt zakázaný

Starostka Iveta Šebeňová, ktorá zastáva svoj post už druhé volebné obdobie, nám prezradila viac. „Máme minimum starousadlíkov. Dnes je obec predovšetkým domovom pre ľudí v dôchodkovom veku, ktorí sa sem presťahujú z rušného mesta. Je tu aj veľa chalupárov, ktorí tu trávia niekoľko dní v týždni, hlavne víkendy. Vyhľadávajú najmä pokoj, okolitú prírodu a ticho, a toto všetko Trebichava ponúka. No ak by mal dnes niekto záujem o víkendovú chalupu, nekúpi tu ani meter štvorcový. Je to takmer nemožné. Pozemky a domy sú nepredajné pre cudzích, rodiny si ich šetria pre svoje budúce generácie.“  Spomínaná taktika je vraj na niečo dobrá. Podľa starostky je dedina domovom srdciarov, ktorí sú s Trebichavou pevne spätí. „Na druhej strane by sme privítali viac trvalo prihlásených obyvateľov. Viac ľudí znamená pre obec viac financií a jednoduchší život, “ dodala. Hoci je život v Trebichave pomerne skromný, občania si dávajú záležať na zachovávaní obecných tradícií a dobrom mene. Každoročne sa v obci organizujú rôzne podujatia, medzi ktoré patria aj známe Dni ovocia a medu. Ide o vychýrenú víkendovú udalosť, ktorá sa koná každú prvú októbrovú sobotu v roku a jej prípravy trvajú približne tri mesiace.

Ako 38 ľudí dokáže prilákať tritisíc

„Vlani sme oslávili už 26. ročník. Rok čo rok sem zavíta tritisíc návštevníkov, ktorí prídu podporiť predávajúcich z približne šesťdesiatich stánkov s remeselnými výrobkami. Počas týchto dní je obec najrušnejšia – dorazí toľko zvedavcov, že je problém zaparkovať, nieto ešte prejsť autom cez dedinu,“ ozrejmila prvá žena Trebichavy. Súčasťou tohto sviatočného programu sú okrem predaja medu a ďalších domácich produktov aj rôzne súťaže, napríklad o najkrajšie jablko, hrušku, ovocný koláč či strašidlo z tekvice. „Je to podujatie, na ktoré sme veľmi hrdí, a sme radi, že ho dokážeme úspešne pripravovať už toľké roky,“ doplnila. Dni ovocia a medu nie sú jediné, čím sa môže Trebichava pochváliť. V marci, keď sa oteplí, sa konajú driapačky. O dva mesiace neskôr je na rade stavanie mája. V lete sú jánske ohne či športový deň pre deti s poľovníkmi. Aj keď sa väčšina slávností koná v skromnejšom duchu, kvôli počtu obyvateľov a obecnému rozpočtu, miestni sa zhodnú, že aj pri ich minimalistickej verzii vie byť v Trebichave veselo. Po rozhovore so starostkou v obecnom úrade, v malej kancelárii s pieckou a hromadou triesok na kúrenie, sa k nám pridal ďalší hosť. „Kedysi tu býval obchod aj krčma! Bolo tu veselšie. Cez dedinu premávali dva autobusy. A dnes? Dnes tu nie je nič. Sova zahúka a dobrú noc! Ideme spať. Osvetlenie sa vypína už o šiestej večer. Ale čo človeku treba ku šťastiu? Každý si tu zvykne. Stačí len kúriť – s drevom sa síce narobíme, ale teplo nás okrem práce nič nestojí,“ vysvetlil domáci Jozef Jarabý, ktorý dedinku prirovnal k láske a opísal ju ako svoju rodnú hrudu. „Stále je tu čo robiť a furt sa tu niečo deje. V okolí sú medvede a vlky – minulý týždeň nám roztrhali teľa a treba to po nich upratať,“ konštatoval Jarabý. 

Recept na šťastný život

Trebichava má základné vybavenie – je tu síce elektrina, ale vodovod stále chýba. „Väčšina si vystačí s vlastnou studňou, no stále sú tu ľudia, ktorí si vodu prinášajú zvonka vo vedrách,“ doplnila Šebeňová. A aká je občianska vybavenosť? Dedinka má obecný úrad, cintorín, kultúrny dom, vyhliadku a požiarnu zbrojnicu. Pre tridsaťosem obyvateľov akurát. Či?

Možno si poviete, že v Trebichave sa zastavil čas. Nezastavil, skôr spomalil, ale zistili sme to už pred deviatimi rokmi. Návrat do dediny po rokoch nás milo prekvapil. Trebichavské tempo života sa nezastavilo, ale pomaličky sa roztáča. Tí, ktorí jej ostali verní, dobre vedia, čo stačí ku šťastiu. Absencia krčmy, pošty, obchodu, lekárne ani vodovodu im neprekáža. Pre šťastný život im stačia skromnejšie zábavky – vykúrený dom, voňavý vzduch, robustné lesy, práca okolo domu, úžasné ticho a dobré susedstvo. A toto všetko Trebichava, jeden z mála ostrovčekov pokoja v divokom modernom svete, ešte stále má.

Magazín Trenčín región č. 2/2025, Nina Osvaldová, foto: Radovan Stoklasa