Je ním samec dikdika Kirkovho, ktorý dostal meno Upa. V reči jedného z afrických kmeňov Upa znamená „mladý muž“.

Upa sa narodil trojročnej samici Uno, jeho otec Sheldrik je narodený v roku 2014. Naša zoo sa chove tejto antilopy venuje od roku 2005, v súčasnosti chováme 7 jedincov, troch samcov a štyri samice.

Dikdik Kirkov (*Madoqua kirkii*) patrí medzi najmenšie antilopy na svete, do podčeľade antilopkorodých (*Neotraginae*). Dosahuje výšku v kohútiku do 50 cm a váži maximálne 7 kg. Tento malý druh antilopy dostal svoj druhový názov na počesť škótskeho bádateľa a prírodovedca Johna Kirka, ktorý pôsobil aj ako guvernér na ostrove Zanzibar. Domorodý názvov antilopy je „digi-digi“. Výstižne charakterizuje varovné zvuky, ktorým sa dikdik ozýva pri náhlom vyrušení. Pôvodným domovom tejto antilopy je Tanzánia, Keňa a Namíbia. Dikdiky preferujú suché krovinaté savany, živia sa trávami, bylinami, listami a plodmi. Ich prirodzenými nepriateľmi sú levy, leopardy, gepardy, hyeny, psy hyenovité, krokodíly a pytóny.

Sú teritoriálne, svoje územie si značkujú trusom a výlučkami supraorbitálnej žľazy (žľaza pod okom). Pri úteku pred predátormi šikovne kľučkujú a snažia sa rýchlo ukryť. Žijú v pároch, alebo v 3 – 4 členných skupinkách s jedným samcom. Samec sa počas párenia o svoju partnerku dôkladne stará a svojich sokov od nej odháňa. Malé, asi 10 cm vysoké rožky majú len samce. Dikdiky majú na hlave dlhšiu srsť vytvárajúcu chocholík, ktorý vedia vztýčiť do korunky. Zaujímavý je aj ich predĺžený nos. Veľké oči sú znakom ich skorej rannej a súmračnej aktivity. Vo voľnej prírode sa rozmnožujú dvakrát za rok. Samica rodí po 150 – 180 dňoch gravidity jedno mláďa s pôrodnou váhou od 500 g. Samice pohlavne dospievajú v 6-8 mesiacoch, samce v 8-9 mesiacoch a do reprodukcie sa zapájajú vo veku 12 mesiacov. Dikdiky sa v ľudskej opatere dožívajú 14 rokov. V európskych zoo vedie plemennú knihu ESB ZOO Hannover v Nemecku, kde sa v roku 1963 podaril svetový prvoodchov tohto druhu. V súčasnosti túto antilopu chová asi 40 európskych zoo.

Text: Jaroslav Slašťan

Foto: Národná zoo Bojnice