Dlhá Marikovská dolina meria od Udiče po horný koniec vyše 16 km. Z toho viac ako dve tretiny tvorí chotár Hornej Marikovej s rozlohou 4755 ha.

Pôvodná obec Mariková sa v roku 1954 rozdelila na Hornú a Dolnú Marikovú. Spojená obec mala vyše 6000 obyvateľov, z toho na území Hornej Marikovej bývalo 2640 ľudí, dnes má iba okolo šiestich stoviek. Chotár je hornatý, najnižší bod v časti Paseky je v nadmorskej výške 370 metrov, najvyšší tvorí vrchol Stratenca v Javorníkoch má výšku 1055 m.

Osídlenie sa tiahne pozdĺž potoka Marikovka, z hlavnej doliny odbočujú úzke priľahlé doliny s lazmi, takže okolo stredu obce je rozložených 107 osád. Dedina pomaly vymiera, stáva sa skôr rajom pre chatárov, ktorí odkupujú a prerábajú staré domy, a pre turistov.

Ťažké životné podmienky v horách, skôr chudoba ako dostatok, o nadbytku nehovoriac, vykovali „Marikovcov“ na ľudí s tvrdým charakterom, ale so zmyslom pre humor. Niekedy drsným, inokedy zasa láskavým.

„U nás sa končí svet, v Hornej Marikovej sa aj muchy otáčajú,“ smeje sa Pavol Pacek z výrazu koncová dedina. „Za slovenského štátu sa recesista Juraj Martečík, prezývaný Kvako, vyhlásil za prezidenta Marikovskej republiky. Nebol to hlúpy človek, ale bývalý vojak, ovládal pätoro jazykov, chodil na roboty do zahraničia, bol na ruskom fronte.“ Vyviedol hocičo, za prvej republiky zdražel tabak, Kvako pozbieral po obci fajky a poslal ich do Prahy prezidentovi Masarykovi. Vraj aby si taký drahý tabak fajčil sám, Marikovci ho fajčiť nebudú.

Prezývky sa pridávali k menám, keďže v obci bývalo viacero obyvateľov s rovnakým priezviskom. Pri evidencii obyvateľstva po vzniku ČSR si mnohí nahlásili iba jedno meno a tak sa stalo, že aj súrodenci mohli mať rôzne priezviská. O Hornej Marikovej obyvatelia s humorom rozprávajú, že na svete je päť štátov menších ako ich chotár – Vatikán, Monako, ostrovné štáty v Tichomorí Nauru, Tokelau a Tuvalu.

Ľudia sa nadreli na malých roličkách, mnohí začali robiť v továrňach v blízkych mestách, iní odchádzali za prácou natrvalo. Bieda však pre niektorých bola inšpiráciou. „V Dolnej Marikovej žil za prvej republiky prvotriedny maliar. Skúšal maľovať všeličo a na rad prišli aj peniaze. Tie „tvoril“ na povale, vybral škridly a v pomerne ťažkých podmienkach vyrábal československé bankovky. Jeho brat ich chodil rozmieňať po okolí i ďalej, dokonca aj do Prahy. Rozmenil päťdesiatku a mal pravú menu. Raz prišiel maliar do krčmy v neďalekej Hoštine a platil svojím výrobkom. Krčmár však nemal vydať, minuli sa mu vo výčape drobné, nuž odišiel do vedľajšej miestnosti. Predtým umýval poháre, mal mokré ruky a keď sa vrátil, mal pomaľovanú pokožku, lebo na rukách mu zostali vodové farby. Hoci maliar ušiel, krčmár ho poznal, nuž ho udal. Umelec dostal dva roky basy a v Ilave aj zomrel. Vraj namaľoval bacharovi obraz, kópiu flámskeho majstra, ktorú nerozoznali ani odborníci z národného múzea. Mal úžasný cit pre farby a zvládol aj krajinky a postavy,“ ukončil veselé rozprávanie Pavol Pacek.

autor: Leo Kužela