Ján Zeman (1956) z Durcovej doliny pri Starej Turej sa pleteniu košíkov venuje vyše 30 rokov. Ako sám hovorí, čím väčší košík pletiete, tým silnejšie ruky potrebujete. A hoci spravíte sto košíkov, až ten stoprvý sa vám bude páčiť.

Odkedy sa venujete košikárstvu?

Toto viem úplne presne. Od 6. januára 1992. Na Troch kráľov som sa zúčastnil na pletení koša a odvtedy ma to chytilo. V tom čase som robil výhybkára na železnici, pritom som vyštudovaný zootechnik. S manželkou sme si vtedy kúpili kravu. Na dávkovanie krmovín sa na kopaniciach odjakživa používal kôš. Ideálny košík, ktorý som zháňal, som našiel na dvore u môjho prednostu a ten mi odporučil majstra. Janko Ištok z Poriadia sa stal aj mojim prvým učiteľom. 

Hľadajú dnes ľudia prútené veci pre ich úžitkovú hodnotu alebo skôr ako dekoráciu?

Košík je veľmi praktický predmet v domácnosti. Samozrejme, keď sa pri pletení použije zaujímavý vzor, môže sa použiť aj ako dekorácia. Máme totiž rôzne typy vŕb, farebné prúty, ktorých kombinácia je oku lahodiaca.

Keď spomínate vzory... Existuje u košikárov niečo ako individuálny rukopis?

Samozrejme. Mojím výcvikom prešlo viac ako šesťsto ľudí. Hoci len malé percento z nich sa košikárstvu naplno venuje, s určitosťou viem povedať, čí výrobok mám v ruke.

Aj vy ste po svojom majstrovi „zdedili“ niečo špecifické, čo vás naučil, čo posúvate ďalej?

To bol učiteľ, ktorého kvalitu by som pripísal ku koncu 19. storočia. Používal techniky, z ktorých už máločo využívam. Mal som aj ďalších majstrov v Levoči, v ostravskej Porube, v košikárskom družstve v Morkoviciach pri Kroměříži. Každý ma niečo naučil. Pri košikárstve totiž platí, že keď sa pri výplete pomýlite a chybu následne systematicky opakujete, máte nový vzor.

Existuje aj v košikárstve podobné rozlíšenie ako v prípade krojov? Má každá dolina vlastný košikársky vzor? 

Práve som uplietol korbáč, v ktorom som spojil tri techniky. Jednu ma naučil svokor, ktorý pochádzal z myjavských kopaníc. Technike hovorím „myjavský točený“. Druhú časť ma naučili chlapci z Hornej Súče a ďalšiu časť viem od prvého učiteľa. V rámci regiónov nie sú špeciálne rozdiely, skôr práca jednotlivých majstrov závisí od toho, aký materiál majú k dispozícii. U nás okolo riek máme prúty, na strednom Slovensku je štiepaná lieska alebo štiepaný dub. Na Záhorí ľahko vykopávajú korene borovíc a koše robia z korienkov, na juhu nájdete koše z orobinca (rákosie), poznáme slamové košíky... Technika je veľmi podobná, koše sa líšia od dostupného materiálu.

Veľkonoční šibači nájdu materiál na korbáč vo voľnej prírode. Odkiaľ má materiál profesionálny košikár?

Prúty si pestujem od roku 1994, momentálne mám doma päť odrôd. Tento rok som pomáhal pri zakladaní genofondu košikárskych vŕb v obci Vrbovce pri Myjave, kde sme založili prútnik z 24 odrôd, spolu 5 200 sadeníc. Prvá úroda sa pozbiera po stiahnutí prvej miazgy, po prvých mrazoch.

Nepociťujete z toľkého pletenia bolesť v prstoch?

Prsty si už za tie roky zvykli. Každá robota si vyžaduje tréning. Košikárstvo je o fyzickej zdatnosti – čím väčší košík, tým silnejšie ruky potrebujete. Nebohý majster Martin Sadoň hovorieval: „Keď som sto košov plietol, až ten stoprvý sa mi začal ľúbiť...“ A je to tak, keď už robíte stý košík, potom to už ide. Aj ruky si zvyknú. 

Text a foto: Magazín Trenčín región