Hľadíme do kľukatého údolia. Lesy naokolo zhlboka vyfukujú. Od Malých Karpát sa na kopanice plazia zubaté slnečné lúče. Kde-tu sa dymí z komínov domov, roztrúsených po osadách. U Zimovcov, Rehušov, v Dolnom Štverníku, Horných Pasekách a inde sa život prebúdza do nového rána.

Bod zlomu

Presne tu, v tomto údolí, sa lámu kopanice so Záhorím a tiež Trnavský s Trenčianskym krajom. Podľa mapy stojíme na bode zlomu – na vrchu Lipovec vedľa rozhľadne rovnakého mena. Na mieste, kde si ruky podáva Prietrž, koncová dedina z jednej strany, s mestečkom Brezová pod Bradlom. Aj v tomto údolí sa píše história, osudy kopaničiarov i Záhorákov. Vitajte na konci kraja.

„Rivalita? Skôr také doberanie sa, na srandu. Nažívame si tu spolu dobre. My sme z Prietrže, zo senickej, záhoráckej strany, ale ja sa viac cítim ako kopaničiarka,“ hovorí pani Irenka. Do tohto kraja prišla z Dolnej zeme pred štvrťstoročím, odvtedy je doma tu. Vydala sa, rodina, deti, zázemie. Chytila sa roboty typickej pre tento kraj a osadu u Rehušov. Na poli, okolo domu, ovocné sady, dobytok, hydina, kde treba. Aj sprevádzať hostí v izbe revolučných tradícií, čo postavili u Rehušov na znak vďaky partizánom. Počas Povstania tu vraj skrývali amerických letcov.

Aj od nášho druhého hostiteľa máme potvrdené, že zloba medzi kopaničiarmi a Záhorákmi je len naoko. Jaroslav Ciran, primátor Brezovej pod Bradlom, vysvetľuje: „Som rodený Brezovčan, kopaničiar. Deleniu na kopaničiarov a Záhorákov určite nepomohli územné členenia a zásahy z minulosti. Raz sme boli spolu, potom zasa oddelene, raz jeden okres, potom zrazu tri... Ľudia to však vôbec nevnímajú dramaticky, spomínajú na spoločné obdobie radi, vedno tu spolu nažívajú desaťročia. A tá akože rivalita sa traduje medzi staršími, mladí často ani nevedia, o čo ide. Starší ľudia viac vzhliadajú k Záhoriu,“ dodáva prvý muž druhého mesta Myjavského okresu.

Po pohotovosti na pivo

A aby sme dali bodku za odvekým súbojom Záhorie verzus kopanice, ponúkame zopár pozbieraných, zaručených správ na túto tému. Kopaničiari sa vraj cítia ako väčšia šľachta, lebo žijú na kopaniciach, čo je geograficky vyššie ako Záhorie (ľudový preklad – územie za horami). Kopaničiari sa cítia aj viac dotknutí. Asi preto, že kedysi sa kopanice brali z pohľadu histórie ako región Záhoria. Vnímaniu kopaníc ako samostatného svojrázneho regiónu uškodil aj minulý režim, ktorý zbavil Myjavu štatútu okresného mesta, takže sa stala súčasťou okresu Senica. Najjednoduchšie to mali a stále majú futbaloví fanúšikovia. Hlavne okolo roku 2015, keď sa na futbalovej mape v prvej lige ocitli Myjava aj Senica. Oba tábory pred veľkým derby vyhlásili stav pohotovosti, vypredali štadión, aby štedro prispeli do klubovej kasy. V sektoroch štadióna na seba počas zápasu pokričali, ponadávali si, oprášili ľudovú tvorivosť, nárečia, expresívne slovíčka... No a po zápase sa pri pive zbratali bez ohľadu na výsledok.

Prietrž nie je obyčajná dedina. Jej prvý názov je Petrus, prvá zmienka z roku 1262 a podľa posledného sčítania má 730 obyvateľov. Prietrž je aj rozlohou pomerne veľká, okrem centra s top pamiatkami – majestátnym kostolom a „husitskými hradbami“ – má aj trinásť satelitov, teda osád. S týmto kútom Záhoria, ktoré je vzdialené od Senice len šesť kilometrov, sú spojené viaceré zvučné mená slovenskej histórie. Jozef Ignác Bajza tu pôsobil v rokoch 1805 – 1815, farár Viliam Paulíny zasa v revolučnom roku 1848 a úkryt pred maďarskými žandármi v Prietrži neraz hľadal aj J. M. Hurban. V obci sa narodil napríklad aj Pavol Čendekovič, osobný priateľ Ľ. Štúra, či Jozef Kvetoslav Holub, jeden z prvých profesorov prvého evanjelického gymnázia v Revúcej. Známych mien a osobností je odtiaľto viac.

Múzeum, pani Irenka aj pštros

„Tu boli kedysi maštale. Patrili družstvu, vlastne celý tento areál. Odkúpili sme to v dezolátnom stave asi pred desiatimi rokmi. Deravé strechy, nefunkčné budovy, všade plno bordelu, blata, zanedbané, padalo to na hlavu. Veď viete, presne také, ako keď niečo nemá pána. Pomaličky, postupne sme to začali dávať do poriadku,“ otvára dvere na niekdajšej maštali pani Irenka Reptová a pozýva nás do Roľníckeho múzea. Je na skok od Pamätnej izby revolučných tradícií aj od pamätníka SNP. Pamätník, situovaný pod kopcom Lipovec, je zasa kúsok od rozhľadne rovnakého mena. Toto všetko je na jednej kope, v okruhu päťsto metrov, v osade u Rehušov. Turistický uzol môžu Prietrži závidieť oveľa väčšie obce či mestá, len sa o ňom ešte veľmi nevie.

Irenka Reptová precízne predstaví takmer každý jeden exponát. Roľnícke stroje, sejačky, kosy, vozy, mláťačky, odevy, starodávny sedliacky nábytok, sane, niektoré kúsky majú rok narodenia 1900 a viac. „Poväčšine sme tieto exponáty dostali, ľudia ich darovali, aby sa zachovali pre budúcnosť. Neraz sme sadli do nákladného auta a išli aj sto kilometrov po nový exponát. Veď čo to necháme vyhodiť? Za niektoré stroje sme zaplatili, najviac tuším 1500 eur za túto sejačku,“ ukazuje doprostred výstavnej siene, kde môže byť aj 300 exponátov, a pokračuje. „Zopár sme mali vystavených vonku na terase či pod podstienkom, ale keďže ide zima, museli sme ich poschovávať. Predsa len, toto múzeum je sezónna záležitosť.“

Pestrý turistický uzol

O jedinečnom múzeu v týchto končinách vie málokto, hoci v knihe návštev nájdete aj odkazy a poďakovania z Austrálie, Kanady, Oravy, Argentíny, Poľska, Bardejova či z rumunského Nadlaku. Vstupné je dobrovoľné, na exkurzie chodia najmä stredoškoláci či zédeeškári z blízkeho okolia. „Už sme robili aj pilotné denné tábory pre deti, ktoré majú vzťah k prírode. Dopadlo to fajn, mnohému sa decká priučili, máme tu krásny výbeh, osem koní, okrem toho hydinu, dokonca aj pštrosa,“ pripomína Irenka a vzápätí preladí na vtipnú nôtu: „Ale to nie je ten, čo mala herečka Irenka vo filme Dědictví aneb Kurvahošigutntág. Tento je náš a počúva na slovo.“

Z parkoviska pred múzeom sa po upravenej a úhľadnej asfaltke dostanete k pamätníku SNP, trvá to tri minúty pešo. Pri tomto monumente býva cieľ Behu vďaky, organizovali sa tu aj automobilové preteky, ale pre smog, hluk a frflanie domácich ich presunuli inde. Každý rok na konci leta sa tu stretávajú ľudia z okolia, aby pri vatre a v altánku pospomínali na SNP, ktoré túto lokalitu intenzívne zasiahlo. Dozvedáme sa, že umelecké dielo pamätníka nie je kompletné, nakoľko nejakí dobráci z neho ukradli medenú časť a lup sa snažili speňažiť. O rozhľadni Lipovec, ktorá sa nachádza presne v bode zlomu Trenčianskeho a Trnavského kraja, už síce bola reč, ale žiada sa dodať, že má výšku 15 metrov, jej výstavbu podporil Trenčiansky samosprávny kraj, ročne ju navštívia tisícky turistov, výhľad z nej je úžasný a práve teraz tam nazbierate šípky aj trnky.

Brezová nie je len mohyla

A čo ponúka milovníkom cestovného ruchu druhá strana – kopaničiarska – od Brezovej pod Bradlom? V čase pandémie sme to zisťovali priamo u primátora mesta Jaroslava Cirana. Vytiahli sme ho na malú pešiu „okružku“ po centre mesta a dozvedeli sme sa zaujímavé veci.

Keď sa povie Brezová, každému sa hneď vybavia mohyla a Štefánik. „Je to dobré, pokojné, malé mesto na život. Z historického hľadiska je aj veľmi významné. Pochádza odtiaľto veľa osobností. A nie je to len o Štefánikovi,“ konštatuje prvý muž mesta. Bok po boku sa vynímajú dva pomníky slávnych rodákov. Prvým je Ján Papánek, československý diplomat a právnik a tiež držiteľ Rádu Tomáša Garrigua Masaryka. Od Štefánika dostal povolávací rozkaz do Ríma, kde redigoval časopis V boj! A ďalšie roky pracoval ako diplomat a v USA sa podieľal na formovaní záverečného textu Charty OSN. Jeho „sused“ Štefan Osuský bol tiež diplomatom a zároveň politikom, ktorý bol spoluautorom Clevelandskej dohody a dokázal pôsobiť na amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Počas mierových rokovaní vo Versailles pokoril obávaného grófa Apponyiho a po rozbití Československa v marci 1939 odmietol Nemcom vydať vyslanectvo v Paríži a bol pri podpise Trianonskej dohody.

„Teraz sa ich pamätníky chystáme zrekonštruovať. Začať by sme mali ešte do konca tohto roka. Celé to dostane nový šat a toto pamätné miesto prepojíme s námestím. Bude tu stena slávnych rodákov so žulovými tabuľami,“ ukazoval na miesto, ktoré čoskoro budú môcť domáci i návštevníci obdivovať. „Okrem toho sme pred dvoma rokmi zrekonštruovali Múzeum Dušana Jurkoviča, ktorý projektoval mohylu a mnoho iných stavieb,“ ukazuje primátor na budovu cez cestu od konca námestia.

Viac atrakcií, vláčik aj bicykle

Brezová a mohyla – spojenie, ktoré nikdy nevymizne. Aj domáci si uvedomujú potrebu neustále lákať turistov do Štefánikovho regiónu. „Na Bradle sme vyčistili svah, urobili sme tam menšiu výsadbu, aby sa stromy úplne nevysemenili. Už je hotová aj strážnica. Prešla kompletnou rekonštrukciou. Máme tam nového nájomcu, je ním Slovenský cykloklub Piešťany. Chcú tam spraviť centrum pre cyklistov. Budú požičiavať bicykle, robiť servis, k dispozícii bude nabíjačka pre elektrobicykle. Pri otočisku sa zase stavia nové Turistické informačné centrum. Chceli by sme, aby to od začiatku novej turistickej sezóny v apríli už fungovalo. Doteraz na Bradle neboli ani toalety, ale aj to sa zmení,“ súka z rukáva novinky Jaroslav Ciran. Posilniť turistický ruch, to je plán Brezovčanov. Po inšpirácie si chodia aj do iných miest. „Tu zdola od námestia by mal na Bradlo premávať vláčik, podobný ako v Čachticiach. Plánovali sme, aby bol na elektrický pohon, ale to by na mohylu nevyšiel, tak to bude klasický na motor,“ dopĺňa informácie primátor.

Čo je chvíľkový turista?

Návštevnosť na Bradle sa pohybuje na úrovni 130- tisíc ľudí ročne. „Ide skôr o chvíľkových turistov. Chceme ich tu udržať dlhšie, aby pobudli v meste, aby si pozreli aj iné krásy Brezovej a okolia. Je tu mnoho cyklotrás, možnosti sú aj na pešiu turistiku, smerom na Košariská je priehrada. Desať rokov bola vypustená. Podarilo sa ju vynoviť a naplniť vodou. Verím tomu, že má potenciál prilákať turistov,“ pokračuje primátor Ciran. V susedstve futbalového štadióna je aj kúpalisko, ktoré v letných mesiacoch slúži nielen Brezovčanom, ale aj ľuďom zo širšieho okolia. Ako sa budú tráviť vianočné sviatky na konci kraja v Brezovej? „Chceli sme robiť vianočné trhy, ale neviem, ako to bude. Okolo Mikuláša mávame na námestí charitatívnu kapustnicu. Varia ju katolíci, evanjelici aj pravoslávni a výťažok putuje pre ľudí v núdzi,“ uzatvára primátor Brezovej pod Bradlom.

Pomyselné hranice Kopaníc a Záhoria majú svoje čaro. O tom by vedeli „vyprávjať“ desiatky až stovky chalupárov, ktorí si sem roky chodia čistiť hlavu hlavne z Bratislavy. Dobre vedia, prečo sem utekajú. Na tomto konci kraja nájdu všetko, po čom túžia. Hlavne pokoj v duši. Podpultový artikel cestovného ruchu, o ktorom sú naše noviny.