Je po ňom pomenovaná jaskyňa. Objavuje nepoznané, hľadá miesta, ktoré doteraz ľudské oko nevidelo. Bohuslav Kortman je jaskyniar, ochranár, človek, ktorý svojou činnosťou propaguje prírodné krásy okolia Považskej Bystrice.

V slovenských končinách pri slove jaskyňa napadne diera uprostred lesa. Ako ste sa vy prebádali k týmto "dieram"? 

- Od malička som mal vzťah k prírode. A keď som v 70. rokoch pracoval vo vydavateľstve Osveta v Martine, zaujali ma knihy o jaskyniach, špeciálne o krase v okolí Považskej Bystrice a Mojtína. Spojil som sa teda s jaskyniarmi v Dubnici nad Váhom. Asi dva roky som bol čakateľom, oťukali si ma a niekedy od roku 1980 som riadnym členom Slovenskej speleologickej spoločnosti. Kým dovtedy som o jaskyniach len čítal, neskôr som začal na knihách a časopisoch aj sám pracovať. 

Z práce sa stal koníček a naopak?

- Presne, je to poprepájané.

Aké sú jaskyniarske začiatky?

- Začína sa najmä sprístupnenými jaskyňami. Do tých neprístupných idú skôr adrenalínoví dobrodruhovia. Keďže vstup do nich je zakázaný, odporúčame skôr osloviť ekologickú spoločnosť. Teraz je jednoduché nájsť si niektorú vo svojom okolí na internete.

Niekto by si povedal, že nezmyselne riskujete a vstupujete do nebezpečenstva, keďže nerobíte klasické výlety do sprístupnených jaskýň.

- My to nepovažujeme za nezmyselné. Ani to nerobíme len preto, aby sme niečo zažili. Samozrejme, dokazujeme sebe aj ostatným, že sme chlapi na svojom mieste. Ale ťahá nás najmä spoznávanie. Niečoho nového, neznámeho. Na rozdiel od väčšiny ľudí totiž máme jedinečnú príležitosť byť na miestach, kde ešte nikto nebol. Je to akýsi "kolumbovský pocit" objavovania Ameriky. Alebo ako sme kedysi nazvali jednu publikáciu - Spoznávanie Everestov.

Rozvíja to aj vás ako človeka?

- Je to akási skúška osobnosti. Navzájom si musíme pomáhať, zdolávať priepasti, plazivky. Precvičujeme si potrebu byť s niekým, najmä v prípade nebezpečenstva sa na niekoho spoľahnúť. Ale najmú je tu túžba získavať nové poznatky. 

Ide teda o výskum?

- To je asi prvoradé. Zameriavame jaskyne, meriame teplotu, klímu, venujeme sa archeológii... A nemôžeme zabudnúť na kultúru. Jaskyne sú kultúrnym fenoménom. Sú spojené s osídlením človeka. jaskyniarstvo je tak rozmanitá činnosť, ktorá uspokojuje ľudí, ktorí sa jej upísali.

Klaustrofobické podmienky jaskyniarstva asi nie sú pre každého. Alebo áno? 

- Nie všetci to môžu robiť. Sú tam aj prekážky - fyzické alebo psychické.

Ak do jaskyne nejdete "pracovne", čo pre vás jaskyňa znamená?

- Niekto tam hľadá pokoj. A to aj ja. Keď už mám toho na povrchu dosť, idem dole a tam si vyvetrám hlavu. Zažívam len praobyčajný živočíšny strach. Nie strach, že nedodržím termíny. Ale strach, ktorý dovoľuje človeku uvedomiť si, že tie problémy na povrchu nie sú také ťažké a neprekonateľné. 

Vyplýva to z toho, že ste tam sám so sebou a musíte premýšľať nad každým krokom?

- Musím sa sústrediť na to, čo robím. Myšlienky mi neuchádzajú kade-tade. Zároveň je tu istota, že sa vrátim na povrch a tam potom môžem plnšie žiť. Zážitky a chvíle v podzemí mi dávajú veľa aj v tomto smere.

Môže sa z bežného turistu stať jaskyniar? Alebo z horolezca?

- Z horolezca sa môže stať jaskyniar pomerne jednoducho. Najmä s vekom, ak sú skaly už pre niekoho nezdolateľné, v jaskyni si nájde svoje podmienky. Medzi jaskyniarmi nájdete rôzne profesie - železničiari, novinári, veterinári, poľnohospodári...

Jedna jaskyňa je podľa vás pomenovaná. Nedávno ste objavili ďalšie dve. Splnil sa vám jaskyniarsky sen?

- Mne sa stále niečo sníva. Aj keď som už toho objavil relatívne dosť, stále mám nutkanie objavovať niečo nové. Kedysi nás v klube prekvapilo, že sme v Strážove našli takú veľkú jaskyňu ako Četníkova svadba. Ukazuje sa, že v Strážovských vrchoch bude takých viac. Dôkazom sú aj posledné dve jaskyne, ktoré sme nedávno objavili, a teraz ich spoznávame a prehlbujeme. Sú to jaskyne Kamenný dážď a Beňova medvedia jaskyňa. Tieto zrejme prepíšu tabuľky najhlbších jaskýň Strážovských vrchov. A možno aj v širšom meradle v rámci Slovenska. 

Foto: Ivan Pohanka