Je apríl, uponáhľaný stred týždňa. Prechádzam cez Prievidzu a do poslednej chvíle bojujem s dilemou, či je správny čas na kúpeľnú políciu. Riskujem, či sa pri prešpikovanom programe budem vedieť „pretočiť“ na kúpele a pocity z nich.

Obavy sa čoskoro vytrácajú. Možno vplyvom prostredia, počasia a ľudí zabúdam na prácu, povinnosti, stres. Trojhodinovú pauzu v dennom programe vypĺňam v kúpeľnom wellness v Bojniciach. Bol to dobrý ťah.

Prichádzam ku kúpeľom, auto ostáva na platenom parkovisku. Od biletára získavam prvé užitočné informácie a rady. Na ako dlho si zaplatiť parkovné a čo v kúpeľoch za tri hodiny vyskúšať. Odporúčanie je jasné a pre mňa ako stvorené – wellness.

Bojnice sú originál

Bojnické kúpele sú akýsi Vatikán. Štát v meste. Od parkoviska za rampou sa pešo prejdete až ku kúpeľnému domu. Jarná prechádzka dodáva prvú dávku energie. Zrak okamžite zaostrím na jazierka, jarné šantenie vtákov podvedome vyludzuje úsmev na tvári. Maličkosti, ktoré robia veľké veci, formujú ducha. Hneď si fotím fontánu a vstup pred liečebným domom Mier, kde stretávam kamaráta. Slovensko je strašne malé. Tak si pýtam radu aj od neho. Môj rovesník s odpoveďou váha. Je síce domáci, ale v kúpeľoch sa kúpať ešte nebol. Hmm... Pokrčí plecami, pridá veľavravné gesto a odchádza za svojimi povinnosťami. Ďalší z mnohých, ktorí ani netušia, aké bohatstvo majú priamo pod nosom. Lebo robota.

Cesta do wellness

Spolieham sa preto na recepciu. Odporučili mi 2-hodinový kombinovaný vstup do vodného a saunového sveta, čo je po predchádzajúcich skúsenostiach z Trenčianskych Teplíc a z Nimnice pre mňa tak akurát. Následne sa mi recepčná ospravedlní, že zelený bazén je aktuálne mimo prevádzky. Prechádzam cez átrium liečebného domu pomedzi nádherne rozkvitnuté magnólie. Míňam viacero návštevníkov a každý z nich si pri pohľade na ne išiel oči vyočiť. 

Som v cieli – vo wellness. Živá navigácia funguje, dozvedám sa aj podmienky vstupu. Predo mnou je vonkajší bazén. S malou dušičkou, či tam nebudem príliš junior, si to namierim k nemu. Prognózy sa potvrdzujú. Neoficiálne získavam „metál“ pre najmladšieho kúpeľníka. V rozsiahlom bazéne je nás asi tridsať, no nemám stiesnený pocit – môžem si v ňom v pohode zaplávať. Dva vodopády a dve vírivky v rohoch bazéna sme si podelili bez škaredých pohľadov či slovnej bitky o bublinky. Počúvam hlasy z rôznych kútov Slovenska, od východu po Záhorie, a dokonca aj češtinu. Aprílové počasie nesklamalo, rozpršalo sa a idem skontrolovať aj vnútorné bazény.

O čo prichádzajú mladí...

V ponuke je žltý, zelený a morský bazén. Zelený nefunguje, skúšam morský. Vraciam sa do detských čias a prstom skúšam slanosť vody. Slaná nie je. V bazéne sme traja a až tu nadobudnem pravý kúpeľný relaxačný pocit. Že som tu sám so sebou a robím niečo pre seba a svoje zdravie. A začína mi dochádzať, o čo my „mladí“ prichádzame, že sme doteraz neobjavili kúpeľné tajomstvo...

V najteplejšom žltom bazéne sa priebežne spúšťajú bublinkové sekcie. Keďže má viac ako 37 stupňov, neodporúča sa tu zdržať extrémne dlho. Pokračujem ďalej, v saunovom svete je všetko jasné. Pripravené sú plachty a stretol som sa so štandardnou saunovou kultúrou. Každý si odložil plavky, zobral plachtu, tí skúsenejší mali aj župany. Klasiku – fínsku saunu – som tentoraz vynechal. Očaril ma totiž nápis „zážitok z hydratácie“, a tak vchádzam do Sanária. Cítim sa tam ako v dažďovom pralese, počujem žblnkot vody a zvuky exotického vtáctva. Po saune sa môžete schladiť vodou z vedra alebo v studenom bazéne. Vyskúšam aj bylinkovú a neskôr soľnú saunu. Po každej etape nasleduje studený kúpeľ a každý nasledujúci pokus v ľadovej vode trvá dlhšie. Trénujem za otužilca...

Štafetový kolík

Naokolo je dostatok ležadiel, a tak oddychujem s výhľadom na okolie. Nevšimol som si však žiadnu pitnú fontánku na osvieženie. Je tu len lobby bar, kde si minerálku môžete kúpiť. Aj bez vody mi však dve hodiny ubehli ako voda. Pri odchode ma zaskočil pohľad na prichádzajúcich ľudí. Počas procedúr som si bol istý titulom najmladší kúpeľník a v morskom bazéne dumal, o čo mladí, neznalí kúpeľov, prichádzajú. Asi som tú zmenu privolal a odovzdávam pomyselný štafetový kolík partii mládežníkov. Vyzerajú zdraví a kúpele sú pre nich skvelá možnosť dať si time out, odbehnúť od uponáhľaného sveta a byť ešte zdravší. Tí, čo kúpele potrebujú ako súčasť liečby, liečebné účinky ocenia hneď. Každopádne, kúpele sú tu pre všetkých.

Cestou na parkovisko si znova vychutnávam rozkvitnutú jar. Keďže pri odchode sa moje životné tempo opäť vracia do starých koľají, zastavím sa v Kúpeľnej kaviarničke pri liečebnom dome na rýchlu kávu. Je to akési komunikačné centrum, vládne tu čulý ruch, no nestráca punc kúpeľnej atmosféry. Ak by ste mali na Bojnice viac času ako ja, určite si so sebou zoberte pitník. Vyviera tu totiž až deväť prameňov a ich ochutnávka môže byť po parku turistickým bonusom.

Kamienok do mozaiky

Cieľom projektu „kúpeľná polícia“ nie je za každú cenu hľadať chyby, na jednu sme však naďabili. V areáli kúpeľov si zasýtia žalúdky len ubytovaní pacienti. Návštevy a jednorazoví hostia musia využiť reštaurácie v meste. Ak sa manažmentu podarí doplniť do mozaiky služieb ešte tento dôležitý kamienok – pretože aj láska ide cez žalúdok –, Bojnické kúpele majú o budúcnosť postarané. Tradícia, skúsenosti, starostlivosť o prostredie, odborný, ľudský potenciál a zjavné investície sa vyplácajú a robia dobrý celkový dojem. Kúpele navyše dokonale zapadajú do vychýreného bojnického trojuholníka so zoologickou záhradou a zámkom. A to je bohatstvo, ktoré sa inde kúpiť nedá.

autor:  Radovan Stoklasa

foto: Radovan Stoklasa